Kultové obrady a pohľad na ich pôsobenie na posmrtný svet

Kultový obrad možno zaiste pozorovať z rôznych hľadísk, napríklad z aspektu radosti a účasti na rituálnej ceremónii, ktorú vykonáva kňaz alebo učiteľ. Ľudí, ktorí sa zídu kvôli posvätnému úkonu, spravidla spája spoločné vierovyznanie a zhromaždenie na náboženskom mieste podľa svojho osobitého výberu. Posúdiť hodnotu kultového obradu iba na základe zvolených slov a pobožnej atmosféry, ktorá sa šíri priestorom, je relatívne ťažké. Jednou z posledných osôb, ktorú som stretol pri kultových obradoch a ktorá do sviatosti bezprostredne dokázala vložiť účinok, bol dávno zosnulý arcibiskup Július Kardinál Döpfner. Nielenže udeľoval sviatosť birmovníkom a ostatným, ale dokázal aj potichu vnášať do svojho rituálu nádych chápania Krista prostredníctvom dlhoročných skúseností a znalostí evanjelia. Tento vysoko inteligentný a zbožný muž nízkej postavy bol medzi kňazmi považovaný za kapacitu a túto jemnú atmosféru pobožnosti vyžaroval nielen počas posvätných úkonov, ale aj vo všetkých ostatných aspektoch svojho života.

Určite aj dnes vo svete stále existujú osoby, ktoré môžu vysluhovať sviatosť vďaka svojej čistote a dlhoročnému vzťahu k duchovným otázkam, ale určite ich je len málo.

Značne náročným aspektom je posúdenie, ako kult pôsobí na posmrtnú sféru a aký pretrvávajúci význam má pre tie osoby, ktoré kultové obrady vykonávali na základe svojho úradu. Tento náhľad je ezoterický a neopiera sa o pozemské nálady. Skôr skúma hodnotu a spojenie duše s duchovnými pravdami.

Duša sa v posmrtnej sfére hlboko prepojí s vyššími svetmi, ak vstúpila na cestu k vyššej realite samostatne, s reálnou radosťou nasadenia a silou. Všetky obetné skutky vchádzajú do vyššieho sveta. Je zvláštne, že podľa mojich výskumov majú rozličné posvätné obrady pre posmrtný život len veľmi malý alebo žiadny význam.

Hoci sviatosti a kultové obrady v rôznych náboženských ceremóniách majú poskytnúť iniciáciu, formu špecifického zasvätenia, pre život ako celok majú napriek tomu iba nepatrný význam.¹⁾ Zá kladné informácie o spirituálnej iniciácii nájdete aj v článku „Iniciácia – duchovné zasvätenie vyššiemu Ja“ z 10. júla 2023. Vlastne sa v posmrtnom živote vôbec nejavia ako podstatný krok vo vývoji. Obetná ceremónia ešte nie je tou obetou, ktorú duchovný svet prijíma s radosťou.

Vo všeobecnosti však kultové úkony, ak do nich nevkladáme nárok na iniciáciu, môžu posilniť pospolitosť a pre človeka zbožné spomienkové obrazy, ako aj jeho vnímanie voči kedysi existujúcej, živej duchovnosti v tvorstve. Kvôli nedostatočnému prepojeniu činu a slova, ako aj ustúpeniu kňaza počas ceremónie, ktorú sám vykonáva a ktorá by si vyžadovala vedomé a obsahové smerovanie k duchu, zostávajú však tieto úkony skutočnosťou, ktorá dušu v posmrtnej sfére sprevádza značne stoicky a nedotknuto.

Zasvätenie mantrou, ktoré sa v školách jógy často deje z učiteľa na žiaka, je vo väčšine prípadov iba čisto vonkajším rituálom. Keď Višnu Dévananda zasväcoval žiakov do mantier, už počas svojho života vedel, že toto opakované recitovanie a vedomý energetický obrad odovzdávania mantry majú len takú hodnotu, akú vo vzťahu k nim on sám, ako zasvätujúci učiteľ, pripravil svojou schopnosťou poznania a vnímania.²⁾ Višnu Devananda to sám vysvetľoval vo výkladoch a ústnych prednáškach v roku 1984. Zasvätenie, ktoré vykonával, sa v posmrtnej skutočnosti nejaví byť veľmi cenné, zatiaľ čo jeho život v obetnej službe pre svet a rôzne vedomé vývojové kroky smerom k jóge dosiahli relatívne vysokú úroveň. Jeho duša dnes menej podporuje samotný rítus, ale skôr zdravú, vedomie budujúcu a predovšetkým disciplinovanú tvorivú silu človeka, najmä prostredníctvom tvorby myšlienok. Dnes je odmietaný v dôsledku škandálov týkajúcich sa žien, ale toto zavrhovanie jeho duši nič, ale vôbec nič neprináša.³⁾ Zohľadnite prosím aj článok „Ako preberáme karmu svojich blížnych“ zo 4. mája 2023, ktorý sa týka Višnu Devánandu. Jeho tvorivý potenciál chce ľudí motivovať k aktívnejšiemu, vyššiemu vedomiu, a to najmä bez rítusu.

Benediktínsky mních Bede Griffiths mal na sviatosť eucharistie len veľmi malý nárok, a práve v dôsledku tohto nenárokovania sviatosť nadobudla jemnejšie a ľahšie ladenie, čo viedlo jednotlivého hľadajúceho bližšie k cíteniu ducha.⁴⁾ Bede Griffiths vyzdvihoval individuálne zaoberanie sa a kontemplatívne hĺbanie pred vonkajšími formami rituálu. Vo svojej autobiografii „Zlatá struna“ napísal: „Liturgia musí byť niečím, čo sa prežíva vnútorne; inak sa stane iba vonkajším predstavením.“ A vo svojej knihe z roku 1982 „Manželstvo Východu a Západu“ píše: „Sviatosti sú vonkajšími znakmi vnútornej duchovnej reality; pokiaľ sa táto vnútorná realita neuskutoční, obrad zostáva neúplný.“ Po jeho smrti však hodnota tejto sviatosti eucharistie nezabrala väčší priestor ako hodnota akejkoľvek inej práce vykonávanej v jeho indickom ášrame, či už v kuchyni alebo pri cvičení jógy. Pre neho sa sviatosť javila ako druh činnosti, ktorú by musela sama osebe vyvolať vnímajúca a úctivá duša každého človeka. Každý človek, ak by skutočne realizoval svojho ducha, bol by čulým tvorivým duchom, ktorý by dokázal konať „hoc est enim korpus meum“ (čo znamená: „Toto je moje telo.“ Hovorovo sa to znevážilo na „hokus pokus“).

Opát Emanuel Jungclaussen, benediktínsky mních z Niederalteichu, ktorý razil cestu ekumenizmu medzi východnou a západnou cirkvou, bol veľkým znalcom obradov. Často hovoril o temných silách, ktoré sa žiaľ zmocňujú týchto obradov a bránia kňazovi pôsobiť v čistote sviatosti. V posmrtnej sfére jeho duša zažíva nanajvýš silné naliehanie na aktivitu budovania vedomia, ktorú má jednotlivec vykonávať v dobrom súlade s učiteľmi a múdrou literatúrou.⁵⁾ Týmto tvrdením, ktoré bolo intenzívne diskutované aj v osobných rozhovoroch, oponoval opát celkom vedome katolíckej sviatostnej teológii, ktorá záväzne učí o účinnosti sviatosti ex opere operato, teda nezávisle od morálnej integrity kňaza.