Ako preberáme karmu svojich blížnych?

Uverejnené dňa 4. mája 2023

Dôležitosť pravidiel na príklade života sannjásina Swami Vishnudevanandu

Autor: Heinz Grill

Veľmi cenné možnosti pre predpovedanie budúceho vývoja nám poskytuje rozlišovanie medzi obvinením a konštruktívnou kritikou. Akákoľvek konštruktívna kritika vedie k možnosti spojiť sa v ľudskej interakcii prostredníctvom spoločného záujmu alebo spoločného cieľa. Obvinenia však spravidla vždy spôsobujú rozkoly, pretože nesúvisia s úprimným zámerom vyjasnenia situácie alebo s čistým odkazom na tému, a skôr sú príležitosťou pre štylizáciu ega a získanie nepríjemných výhod. Pokusy obviňovať iných sú veľkou ilúziou, pretože pri dôkladnom a pozornom pohľade vedú k poškodzovaniu vlastného ja. Akékoľvek prisudzovanie viny a obviňovanie tretích strán, či už je oprávnené alebo aj nie, nie je nikdy konštruktívne a predstavuje hodnotenie, ktoré ľudskú bytosť nedôstojne zaťažuje.

Obvinenia robia žalobcu škaredším a obeť obvinenia krajšou. Tieto úvahy by mali pre budúcnosť dosiahnuť čo najširší rozmer, pretože v tajomstve existencie sa ukazuje, že najsilnejšie obvinenia vznášajú práve tí najslabší. Výhodou každého obvinenia však je, že takzvaná karma, osud, sa vo svojej vnútornej konfigurácii posúva. Tí ľudia, ktorí obviňujú, z obvineného snímajú takzvaný hriech. Pôsobia oslobodzujúco v duševno-duchovnom zmysle a ak sa na to len trochu rozumne pozrieme, vnímame, že dokážu iným zásadne uľahčiť život.

Príklad učiteľa jogy Swami Vishnudevanandu

Vishnudevananda je žiakom Swamiho Sivanandu, veľkého učiteľa z Rišikéšu. Bol zasvätený ako sannjásin a po mnohých rokoch učňovskej prípravy, vyslaný svojím veľkým učiteľom, odišiel do západného sveta a založil početné jogové ášramy. V tých sa napríklad vyučuje známa rišikéšska zostava, ktorá sa vyznačuje postupnosťou logicky nadväzujúcich cvičení ásan. Známy učiteľ jogy, André Van Lysebeth, sa vo svojich knihách často odvoláva na rišikéšsku zostavu a aj mnohé iné formy cvičenia sa rovnako orientujú podľa kníh Sivanandu a publikácií od Vishnudevanandu.

Teraz, po smrti Swamiho Vishnudevanandu, sa začala diskusia, ktorá určite otvára veľký fenomén doby. Ako sannjásin zložil sľuby brahmacarya a preto mu podľa pravidiel tradície nie je dovolené mať vzťah so ženou. Brahmacarya je prísne pravidlo, ktoré sa najmä v indickej mníšskej tradícii berie veľmi vážne. Swami Vishnudevananda pravdepodobne nemohol dodržať sľuby, ako to vo svojich obvineniach tvrdí istá žena. On, veľký priekopník jogovej scény na Západe, však s obrovskou silou vôle vo svete vybudoval rôzne ášramy. Možno sa mnohým môže zdať zvláštne, keď veľký učiteľ poruší isté sľuby a predsa iných učí prikázaniam, ktoré sú v súlade s klasickou tradíciou jogy. Otázka, aké dôležité sú pravidlá, sa tu ukazuje ako celkom zásadná. Ďalej sa natískajú úvahy, či skutočne môže existovať platné pravidlo v zmysle brahmacarya, sľubu čistoty. Nie sú emocionálne zhýralosti, ktoré vo svojom živote zažíva každý jednotlivec, rovnako porušením brahmacarya? Slovo v preklade znamená „netúžiť“.

Všetky vývojové procesy si vyžadujú živý prístup k životu a flexibilné, no zároveň fundované zaobchádzanie so zákonmi a pravidlami

Pre širšiu tvorbu poznania si predstavte kruh, ktorý sa svojou harmóniou a zaoblením uzatvára a preto predstavuje veľmi jednoduchý, no predsa jasný symbol prirodzenej jednoty. Ak niekto z tohto kruhu odstráni segment, naruší alebo – možno ešte viac – zničí harmóniu celku. Vynára sa otázka, či môže byť vysoko motivovaný človek, ktorý skutočne veľa vykonal pre etablovanie jogy na Západe, aspoň na pozemskej úrovni vylúčený zo systému výučby. Tieto diskusie prebiehali v rôznych centrách, ktoré nesú Shivanandov štýl jogy. V zmysle tradícií, ktoré v joge zavádzajú pomerne prísne predpisy, skutočne vznikajú vážne obavy, keď učiteľ, ktorý o sebe tvrdí, že je autentický, poruší pravidlo, ktoré nie je pre vyučovanie jogy úplne nepodstatné. Táto téma je veľmi komplexná, čo znovu priťahuje pozornosť nielen vo vzťahu k brahmacarya, ale aj v mnohých ďalších ohľadoch, akými sú vegetariánsky spôsob života, nenásilné činy a mnohé nevyhnutné podmienky, ktoré so sebou joga prináša. V cirkvách, zmluvách, tajných školách a všeobecných denominačných skupinách nevyhnutne dochádza k porušovaniu pravidiel, ktoré sa často môžu prejaviť v rôznej miere obvinení.
Shivanandove centrá reagovali na obvinenia vznesené proti Vishnudevanandovi veľmi pokojne. K vylúčeniu nedošlo. Rozhodnutia, ktoré boli k dnešnému dňu prijaté, sú relatívne rozumné.

Zo súhrnného duchovného hľadiska tí, ktorí ho chcú vylúčiť, v skutočnosti narúšajú harmóniu celku. Vishnudevananda nadväzoval občasné vzťahy so ženami a tvrdo bojoval za morálku a za rovnováhu medzi tolerovateľnými a už netolerovateľnými výkladmi prikázaní. Hľadal múdrosť, ktorá by predstavovala viac, než len dodržiavanie pravidiel.

Swami Vishnudevananda pociťoval obmedzenia systému a relativitu pravidiel možno viac ako niektorí iní sannjásinovia. Z poznania, ktoré mu dala tradícia indického systému výučby jogy, však ešte nedokázal nájsť tie správne slová a perspektívy. Hľadal osvietenie, zvýšenie energetického potenciálu, no so skrytým pocitom si uvedomoval, že tieto možnosti ešte nepredstavujú celú a čistú pravdu. Pravidlá sú nevyhnutné, no nemôžu byť konečným determinantom duchovného úspechu. Môžu sa stať materialistickými a môžu mať opačnú auru, dokonca až v podobe vynucovania. To, že sa Vishnudevananda príležitostne obrátil na ženy, je pravdepodobne v určitom zmysle – a je to skutočne veľmi špecifický zmysel – malým pokusom vymaniť sa z pravidiel mníšskeho života. Toto správanie vo svojom prazáklade nevykazuje nič tragické, zlé alebo podlé. Na druhej strane je oveľa horšie, keď ľudí prenasleduje nekonečné nutkanie a musia vyčerpať zbytočné množstvo vitality, aby si zastali vonkajšiu formu svojej existencie. Najhoršie však je, že práve obvinenie selektuje to nepodstatné a všetko cenné by chcelo vyhlásiť za bezcenné.

Harmónia pravidla je narušená od okamihu, keď sa viac nedá začleniť do prirodzeného vývoja. Vývoj sa netýka len zachovávania tradičného, ​​ale vyžaduje si aj obnovu, doplnenie, zdokonaľovanie a na budúcnosť orientované, múdrosťou naplnené obsahy. Ak človek príliš premýšľa o vylúčení a zloží zo steny obrázky Swamiho Vishnudevanandu, toto konanie naruší harmóniu väčšieho celku a ďalšia perspektíva nevyhnutne podporí materialistické smery. V skutočnosti je to tak, že človek preberá obvinenia a karmu človeka, ktorý má agresívne záujmy, a kvôli vonkajšiemu spoločenskému postaveniu to zvyčajne berie až príliš vážne.¹⁾ Príklady správneho alebo problematického zaobchádzania s pravidlami nájdete aj v evanjeliách. Napr. prikázanie o sobotnom odpočinku bolo veľmi prísnym pravidlom, ktoré bolo prísne strážené. Uzdravenie, ktoré Kristus vykonal v sobotu alebo žatva obilia jeho učeníkmi, boli porušením tohto pravidla a mimoriadne rozzúrili predstaviteľov náboženských tradícií. Kristus odpovedal známym vyjadrením, že sobota bola stvorená pre človeka a nie človek pre sobotu. (pozri Mk, 2, 23-27)

Aká je úloha človeka, ktorý nedodrží pravidlo, no napriek tomu si zachováva fundovaný cieľ?

Hodnota Vishnudevanandových výrokov a jeho usilovného životného diela nesmie byť ani v najmenšom znížená kvôli diskusii o otázke brahmacarya. Keď sa oko dotkne krásnej formy života, môže byť nabité túžbou a pudom, alebo sa skutočne môže z tohto pohľadu tešiť nádherným spôsobom. Rozdiel medzi zmyslovou náruživosťou a radostným vnímaním je taký veľký ako rozdiel medzi dňom a nocou. Pre človeka, ktorý musí zatvárať oči pred príťažlivými stvoreniami, je v konečnom dôsledku veľmi ťažké dosiahnuť fundovanú orientáciu vedomia a už vôbec nie syntézu ducha a sveta. Zostáva uväznený vo svojom vlastnom stave prostredníctvom obmedzujúceho vôľového konania.

Tajomstvo brahmacaryi, netúženia, spočíva skôr vo vstupovaní do radostných stretnutí a podporovaní svetelných kontaktov. Byť dotknutým bez dotyku prísnej látky túžby je možné pre toho človeka, ktorý vo všetkých prejavoch stvorenia vidí hlbokú duchovnú realitu. Vnútené nátlaky môžu v niektorých momentoch nanajvýš skrotiť myseľ, no rozhodne nemôžu zachrániť celý život pred nevyhnutnou a všeobjímajúcou náruživosťou, ktorá je založená hlboko v orgánoch.

Swami Vishnudevananda preto duchovne vždy zostáva súčasťou celku a práve obvinením z porušenia sľubu sa v duševno-duchovnom zmysle približuje k stredu, pretože pre budúcnosť otvára tému, a to nielen pre Shivanandove centrá, ale vo všeobecnosti na mnohých miestach. V duchovnom zmysle je obvinením práve viac vykúpený, pretože obviňujúci mu vzali jeho zvyšnú karmu. Nedodržanie sľubu však nemá karmický účinok.²⁾ V antropozofii je časté pokušenie vylúčiť zakladateľa Rudolfa Steinera, ale stále udržiavať jeho dielo. Formulácia, že možno použiť učenie, ale vylúčiť učiteľa, nie je logicky premyslená a pri bližšom skúmaní je dokonca iracionálna. Učenie by neexistovalo, pokiaľ by ho ľudia nepriniesli svetu. Pokiaľ je človek zbavený svojej dôstojnosti a jeho učenie predsa nachádza úžitok, vznikajú v masívnom meradle materialistické tendencie.

Z duchovného hľadiska by sme sa mali bližšie pozrieť na ľudí, ktorí obviňujú a moralizujúco kritizujú porušovanie pravidiel. Spočiatku sa zdajú byť vysoko nad svojím majstrom a niekto by si mohol myslieť, že sú obeťou nenásytnej túžby; sú nevinní, poškodení a traumatizovaní. V skutočnosti sa však vzdávajú svojej duše tým, že zo svojich činov obviňujú toho druhého. Prisudzovanie viny, ktoré sa stále znova objavuje ako fenomén, ospravedlňuje vlastnú slabosť a nesprávne konanie. V skutočnosti sa ľudia, ktorí vždy obviňujú iných, sami ponižujú; oháňajú sa heslami, zdanlivo spravodlivo a dostávajú povzbudenie z novín. Niekto by si mohol myslieť, že majú úprimný motív, no vnútro je úplne iné. Berú na seba karmu toho, koho obviňujú. Múdrejšie by bolo hľadať konštruktívne riešenia, ktoré otvárajú perspektívu rozvoja, ktorú všetci ľudia naliehavo potrebujú. Najrozmanitejšie pravidlá sa dnes musia stále znova prehodnocovať, ich porušenie nemožno považovať za absolútne chyby. V skutočnosti by pravidlo brahmacarya a mnohé ďalšie mali vyplynúť zo samotného vývoja. Správne duchovné školenie automaticky vyvodzuje prikázanie, rovnako ako príroda určuje svoje vlastné rytmy. Pravidlá by sa mali stať prirodzenou súčasťou života ako výsledok úspešného školenia a nemali by sa stať príležitosťou na moralizovanie, obviňovanie a najrôznejšie projekcie.

Čo sa stane s ľuďmi, ktorí neustále obviňujú iných alebo im prisudzujú vinu?

Človek, ktorý obviňuje, dáva svoju dušu za zdanlivo spravodlivý cieľ, ale dostatočne si neuvedomuje, že sa robí egoisticky dôležitým voči niečomu bezvýznamnému a vzdáva sa seba vo svojej nedostatočnej vlastnej sile ja viac, ako kedykoľvek predtým.

Prisudzovanie viny vždy vedie k silnejšiemu pozemskému pripútaniu a chce zvrhnúť toho druhého, postihnutého. Len pomyslite na reakciu vzdoru. Ten druhý je zlý a treba ho tajne presvedčiť, že je zlý. Stále, keď sa objaví pocit viny, existujú emocionálne alebo verbálne projekcie. Pokus kritizovať to zlé v blížnych a dokonca to hodnotiť ako príčinu vlastnej nedostatočnosti, oslabuje osobnú nezávislosť a cesta rozvoja je zablokovaná až pokým sa tejto neresti človek nezbaví správnou sebavýchovou. Človek by v záujme duševnej a duchovnej integrity mal stanoviť pravidlo, ktoré nehovorí nič viac než to, že druhého nebude odsudzovať, posudzovať ani obviňovať.

Akékoľvek neadekvátne prisudzovanie viny, a to je zvyčajne neadekvátne už od chvíle, keď je vyslovené, a síce je neadekvátne preto, lebo sa takmer vždy pohybuje v osobnom mocenskom boji nižšieho ja, vedie ku karmickému posunu. Ten, kto je obvinený iracionálne alebo irelevantne a príliš osobne, zbavuje sa karmy svojej vlastnej viny, zatiaľ čo ten, kto podniká obviňujúce útoky, absorbuje karmu svojho protivníka. Existuje zásadný rozdiel medzi vecnou diskusiou a moralizujúcim obviňovaním ľudí z porušovania pravidiel. Ak by človek rozlišoval medzi osobnou horlivosťou a vecnou diskusiou o správnom poriadku, dokázal by sa veľmi ľahko vyhnúť karmickému prenosu. Na obvinenia môžete objektívne reagovať, no nikdy nesmiete prijať vinu, ktorú chce ten druhý premietať. Tí ľudia, ktorí sa cítia nútení prisudzovať vinu a obviňovať, sa zriekajú svojich najcennejších kvalít duše. Navonok sa môžu obviňujúci v pozemskom živote javiť ako veľmi príjemní. Súdy, ktoré rôzni ľudia vynášajú nad svojimi učiteľmi alebo blízkymi, nie sú nikdy konštruktívne a vyskytujú sa bez znalosti skutočnej morálky a múdrosti života. V mnohých prípadoch však obviňujúci a emocionálne súdiaci ľudia dostávajú energiu práve zo svojich činov. Nie je nezvyčajné, že sa stretávajú s mnohými obhajcami a v horlivosti za to, aby sa odsudzovali zlé skutky druhých, dokážu sa štylizovať na osobitných obhajcov spravodlivosti. V duši svojimi súdmi strácajú svoj vývoj a musia na seba vziať karmu tých, ktorých sami kritizujú. ³⁾ Na všeobecnej svetovej scéne, alebo aj na scéne očkovania, existuje práve kvôli obvineniam prameniacim v politickej horlivosti nekonečne veľa karmických prenosov. Čím viac sa prstom ukazuje na zlo, tým viac preberajú osud týchto ľudí tí, ktorí toto zlo radi moralizujúco odsudzujú.