Zverejnené dňa 3. januára 2023
Autor: Heinz Grill
Aký je vzťah medzi zosnulými a živými?
V nadchádzajúcom roku sa chce peklo prejaviť výraznejšie než doposiaľ. V bežnom používaní jazyka existuje nebo a peklo a osvietený občan ich chce považovať už len za starodávne symboly, ktoré možno platili pre vonkajší život alebo, kým boli tieto pojmy aspoň do určitej miery filozoficky preniknuté, predstavovali určitý všeobecný výraz pre posmrtný život. Aká dimenzia sa však skutočne dá rozpoznať za týmito pojmami, akokoľvek jednoducho a skoro infantilne sa môžu javiť? Duša žije po smrti ďalej, musíme vychádzať z toho predpokladu. V posmrtnom živote, teda keď telo prejde do zeme, aby sa rozpadlo a duša putuje do jemnejších, pravlastných oblastí takzvanej astrálnej svetovej existencie, neexistuje viac nijaké fyzické utrpenie. Pre dušu, ktorá sa tam práve usadila, končia všetky telesné súženia, napríklad pocity dusenia alebo dokonca mučenia. Telo zanecháva na zemi a keďže viac nemá sprostredkujúci nervový systém, nemôže zažívať fyzické utrpenie. Je to ako trvalá narkóza a predsa človek ostáva prítomný vo svojej duševnej existencii. Vstupuje len do celkom inej sféry, ktorá je pre pozemskú existenciu neznáma, pretože je odpútaná od všetkých fyzických fixácií a všetkých obvyklých procesov vnímania.
Napriek tomu však v duši pretrvávajú procesy vnímania a pocity takzvanej spojenej existencie alebo tiež osamelosti, pocity nedostatočnosti alebo kompetencie a pretrvávajú potreby, ktoré môžu mať najrozmanitejší charakter. Keď sa v úryvku z evanjelia popisuje biedny Lazár, ktorý počas života trpel hladom a jedával zvyšky svojho bohatého pána a teraz je nasýtený, hovorí tento úryvok o posmrtnom živote. Pán, ktorý márnotratne plytval potravou, získal inú pozíciu, ktorá sa opisuje ako strašlivý pocit smädu. Nech Lazár namočí prst do vody a zvlhčí Pánov jazyk, lebo je veľmi smädný.1) Evanjelium podľa Lukáša 16,19-24 Podobenstvo o boháčovi a Lazárovi
„Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: ,Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!´“ Toto opisované utrpenie v posmrtnom živote sa vzťahuje skôr na duševný pocit smädu a nie na telesný. Pocity v pozemskom a duševnom svete môžu byť do určitej miery podobné, ale líšia sa tým, že duševné sú pociťované skutočne ako čisto psychická bolesť, akou bol pocit smädu pána alebo sú prežívané ako radosť, ktorú zakúsil Lazár.
Existuje príslovie, ktoré hovorí, že sa stretneme znovu v pekle. Toto príslovie ale nie je správne, lebo práve keď človek nežil v ozajstnom spojení, keď robil zlé skutky a nenasledoval žiadne záväzky k riadnemu rozvoju, vstúpi duša v posmrtnom živote do osamelej sféry. Ľudia, ktorí sa ideologicky zjednocovali prostredníctvom skupín a neusilovali o vzostup pravdy, sa v posmrtnom živote ocitnú úplne oddelení od ostatných. Rovnako sa rodiny, ktoré spoločne v egoistickom zápale rozvíjali len svoj vlastný pocit sebavedomia, ocitnú po smrti rozdelené a dokonca úplne izolované. Naproti tomu všetky zdravé obetné činy, ktoré boli reálne vynaložené pre vyšší cieľ, umožňujú zažiť nebeské pocity spočívajúce na spojení a radosti. V posmrtnom živote sa stanú istým druhom sily a svetelnej energie.
Aký bude v nadchádzajúcej dobe vzťah medzi posmrtnou a pozemskou sférou?
Udalosti v nadchádzajúcom roku budú prichádzať rýchlo. V roku 2023 prichádzajú bližšie k ľuďom tie pocity, ktoré vznikajú v posmrtnom živote prostredníctvom zosnulých v zmysle utrpenia, ktoré má čisto duševný charakter. Peklo zostúpi do pozemského života. Ľudia budú musieť v roku 2023 zvládať významné duševné utrpenie a budú tŕpnuť a dúfať, aby táto doba znovu prešla do šťastlivejšej. Skúsenosť spojenia posmrtného sveta s týmto bežným nenastane náhodne, ale kvôli slabosti, ktorá dnes u ľudí prevláda. V dobách, ktoré nie sú ešte veľmi vzdialené, napríklad pred 30 rokmi, bol iný takzvaný telesno-duševný pomer alebo inak povedané, vedomie bolo silnejšie spojené s telom. Bol pevnejší, čistejší a tým menej zraniteľný. Udalosti posledných rokov zahltili jednotlivých občanov strachmi, priniesli do ich psychiky disociácie a jednotlivec v rastúcej miere stráca svoje budúce perspektívy a svoju odolnosť pri rozhodnom konaní. V podmienkach rozkladných procesov sa peklo, to znamená trpiaci posmrtný svet, spája s doterajšími podmienkami života. Tento disociatívny vzťah bol u mnohých detí a mladistvých viditeľný už v minulom roku. Zatiaľ však tento vzťah, ktorý prichádza čoraz rýchlejšie a dokonca so šokujúcou rýchlosťou, akoby sa rozbíjali hviezdy, neposkytuje informácie o tom, či nastane vojna alebo iné problémy.
Toto blízke spojenie tohto a onoho sveta možno v podstate označiť za prahovú skúsenosť ľudstva. Hranica prahu medzi hore a dole alebo medzi životom a posmrtným svetom sa rozplýva vskutku povážlivým spôsobom, príliš rýchlo a široko.
Tieto udalosti sa často objavovali aj v histórií. Jedna z takýchto udalostí bola dokonca zapísaná v nádhernej východnej básni Bhagavad Gíta. V týchto časoch sa takzvané zlo môže z človeka vynoriť oveľa ľahšie. Čím viac sa ľudia cítia byť v núdzi, tým viac sú schopní rôznych nepredvídateľností.
Existuje tiež takzvaný strážca prahu, ktorý tajuplne pôsobí v nevedomí človeka a môže vystúpiť na povrch v závislosti od životnej situácie, životného rozpoloženia a spirituálneho rozvoja. Bhagavad Gíta opisuje spôsob prekročenia hranice tohto prahu v tej najlepšej a najpresnejšej forme a bez toho, aby ju označila menom, hovorí o postave strážcu, ktorá tieto udalosti uzatvára. Každopádne mnoho ľudí upadne do situácie, ktorá presne zodpovedá bojovému a bitevnému poľu Bhagavad Gíty. Takzvané kurukṣetra, bitevné pole sa otvára. Východný spis ohlasuje dianie počasprudkého vojnového konfliktu.
Ako sa dajú hodnotiť podmienky pre pribúdajúce vojnové udalosti?
Žiaľ je potrebné očakávať veľký rozmach násilia. Nielen tie duše, ktoré dnes prebývajú v posmrtnom svete, ale dokonca v mimoriadnej miere tie duše, ktoré sú fixované na telo, prispievajú buď k mieru alebo k narastajúcemu potenciálu konfliktov. Každý jednotlivý človek má dušu a je ňou schopný myslieť, dokonca veľmi logicky a obsahovo myslieť, je ďalej schopný so širokým a súcitným charakterom prežívať cit a je napokon vybavený svojou vôľou ku konaniu. Sily, ktoré sú najhlbšie zakorenené v duši, a tými sú sily vôle, sú spravidla nevedomé a z tohto nevedomia stále pôsobia smerom do okolia. Možno tiež povedať, že v týchto hlbokých prazákladoch vedomia spočívajú rozhodujúce motívy človeka. Sú to veľké sily a chcú sa realizovať.
Situáciu, ako rozmanito môže byť ľudské vedomie determinované až do vôle, môže ozrejmiť malý príklad. Občan počúva správy a získava dojmy o súčasnom svete. Hodnotí ich a nutne vyvodzuje svoje závery. Jedným z týchto záverov, ktorý môže vzniknúť na základe počutého a vnímaného, sa teraz stáva vlastná ochrana. V zápale zhromažďovania ľudia nakupujú zásoby, aby sa ochránili pred hrozivým nebezpečenstvom vojny. Iní opúšťajú Nemecko a ďalší sa vzdávajú vlastnej aktivity, prepadajú užívaniu drog alebo majú samovražedné sklony. Napokon je tu celý rad osôb, ktoré protestujú proti politike a chcú rozvinúť priaznivejšiu informačnú kultúru budúcnosti. Aké sú však skutočné vôľové pomery v hĺbke človeka? Nepozná vari každý malý sebaklam, keď sa tvári, že má na rozdiel od iných hlasnejší cieľ, no v skutočnosti hľadá len potvrdenie svojho egoistického správania? Tieto sily, ktoré spočívajú v hĺbke vôľových motívov, každopádne vyžarujú každým dňom do okolia a nielen doň, ale aj do celého kozmu. Každý jednotlivý občan, bez ohľadu na to, či je v očiach verejnosti významný alebo je menej známy, vyžaruje svojou skutočnou vôľou rozhodujúce sily smerom k celku.
Ako sa to prejavuje s ohľadom na živých a mŕtvych? Ozrejmiť to môže malý príklad. Niekto by mal uskutočniť rozvojový krok a keďže pre chýbajúce poznatky alebo z pohodlnosti tento krok vykonať nechce, hľadá útočisko v primknutí sa k svojim vlastným deťom. Osoba pripútava k sebe deti a uvedomuje si pritom veľký prísun energie. Týmto primknutím dokonca vzniká pocit blaha. Kým jej okolie trpí, ona získava týmto únikom do závislosti osobný vzostup. Koľké matky a otcovia na seba silne pútajú svoje deti a na tejto úrovni získavajú veľký nárast energie? Existuje celý rad ľudí, ktorí sú silní bez toho, aby niečo dokázali a potajomky silne pôsobia na okolie, pretože sa dokázali dostať do pozície závislosti. Celkom osobitným spôsobom však tí, ktorí sa vrhli do závislostí, žijú po smrti v akomsi uzavretej duševnej ohrade. Táto duševná ohrada, ktorá v posmrtnom živote predstavuje istý druh utrpenia, však prináša tomu, kto ju dokáže ako egoistické správanie šikovne využívať, v pozemskom živote silnú výhodu. Pokiaľ sa ľudia dostávajú do mimoriadnych závislostí, možno tento proces označiť ako skryté klamstvo. Súčasne nevedomým spôsobom využívajú silové účinky, ktoré vlastne zodpovedajú druhému svetu. Využívajú utrpenie mŕtvych ako výhodu. Väčšinou sa v pozemskom živote štylizujú za obeť ostatných.
Čím viac sa tieto výhody prejavujú prostredníctvom šikovne vytvorených závislostí, zámerov primknutia sa a z nich vyplývajúceho horlivého zhromažďovania, rýchlych rebélií a gest pre vlastnú ochranu ako reakcia na dobu, tým viac do sveta vyžaruje zápal pre materializmus a jeho násilné uspokojenie v zmysle vojnových akcií. Živí a mŕtvi ale nepozorovane pôsobia spolu. Svet hore a dole sú v duši indivídua a v celostnosti zjednotené. Keď teraz niekto žije vo väzbách, prepadajú duše v posmrtnom svete beznádeji, úplnému návalu odlúčenosti. Z tohto dôvodu sa v nadchádzajúcom roku u mnohých ľudí objavia najextrémnejšie pocity beznádeje.
Je však celý rad ľudí, ktorí sú vo svojej duši tak redukovaní, že skutočne dokážu už len produkovať klamstvá, postulovať falošné pozície s peniazmi alebo s väzbami a tak svojou vôľou výrazne podporovať vojnové štvanie. Sú v najskutočnejšom zmysle ako mŕtvi a keďže sú mŕtvi, extrémnym spôsobom podporujú počty mŕtvych. Ľudia musia umierať. Ak sa nositelia rozhodnutí prikláňajú k použitiu jadrových zbraní alebo nekalých biologických zbraní, stáva sa tento skrytý potenciál násilia, ktorý sa v mnohých ľuďoch ukladá prostredníctvom väzieb a udržiavania bezpečných rezerv, hnacou silou. Títo ľudia, ktorí hľadajú len svoje vlastné, úzke egoistické správanie, ticho našepkávajú politikom a nositeľom rozhodnutí do ucha vojnu.
Nie zo sily, ale z núdze, z vedome zvolených závislostí a neustále zanedbávaných povinností sa prebúdzajú násilné agresie. Prostredníctvom týchto cielených závislostí si ľudia zvláštnym spôsobom vytvárajú stavy pohody. Takéto stavy spokojnosti bez vnímania ostatných sú symbolom doby. V roku kolapsu budú obzvlášť rozšírené. Osoby sa utápajú vo vlastnej spokojnosti a niektoré vedia, ako pred okolitým svetom predstierať, že sú obete. Nedá sa prehliadnuť určitá psychopatia. Falošná spiritualita podporí tieto stavy psychopatie a pohody vo vlastnej obmedzenosti.
Nebo je tá dimenzia, ktorá by sa mohla rozvíjať na jasnej logickej myšlienkovej báze s vysokými cieľmi a ideálmi. Človek, ktorý vidí dobro celku, si nemôže dovoliť miesto pre egoistické väzby. Ľudskosť v zmysle neba by sa prebudila vtedy, ak by sa obmedzujúce akcie v zmysle hľadania ochrany povzniesli do odvážneho a širokého vedomia smerom k estetickej, morálnej a obsahmi naplnenej kultúre. V nasledujúcom roku však nebude reč o kultúre, pretože najprv musia byť vytvorené základy pre usporiadaný spôsob myslenia, cítenia a vôle.
Mnohí zažijú skutočné údery v zmysle konfliktov a násilia, zatiaľ čo iní sa ponoria do stavu pohody a budú si užívať sebectvo.
Nasleduje pokračovanie.
Anmerkungen
| ⇑1 | Evanjelium podľa Lukáša 16,19-24 Podobenstvo o boháčovi a Lazárovi „Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: ,Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!´“ |
|---|