Koronavírus: konfrontácia so strachmi a sugesciami posilňuje obranyschopnosť

Verejná prednáška Heinza Grilla

Vďaka zaoberaniu sa a konfrontácii so zlom, s negatívnymi prejavmi vo svete, so všetkými tými javmi, ktoré na človeka vplývajú nepríjemne a odporujú mu, sa môže odvážny človek vo vnútri vzpriamiť a tým sa môže aj zdravotne posilniť. Okrem čisto fyzickej otázky zdravia je podstatné starostlivo zohľadniť aj dimenziu ľudského vývoja. Keď jednotlivec holistickým spôsobom – telesne aj duševno-duchovne, presne študuje vývoj, ako prebieha v rytmoch a na seba navzájom pôsobiacich cykloch, dokáže lepšie pochopiť a priradiť svetské fenomény a rôzne javy. Následne dokáže ľahšie zaobchádzať aj s tak rozporuplne pôsobiacim javom akým sú choroby.

Vývoj prameniaci z nového začiatku od 30. roku života

Rozhodujúci, vývoju naklonený bod v priebehu života je úsek okolo 28./29./30. roka. Životná krivka rastu stúpa zhruba do 20. roka života a potom nasleduje ešte veľmi mladistvý čas, s ktorým sa napokon rozlúčime na konci štvrtého sedmoročia. Rozhodujúci obrat nasleduje okolo rokov 28./29. alebo eventuálne okolo 30.roka života. Na základe všeobecného pozorovania smieme povedať, že človek zhruba do tohto 30. roka života, ktorý znamená aj obeh Saturna celým zverokruhom, pristupuje k životu na základe svojej doterajšej karmy. Karma tu znamená súčet všetkých síl, ktoré si prináša z minulého života a ktoré sa stanú jeho priaznivejšou, či menej priaznivou súčasťou v týchto rokoch mladosti. Najneskôr v 30. roku človek môže a aj musí, resp. mal by vystúpiť zo svojho doterajšieho života, zo svojej karmy. Bohužiaľ sú práve obdobia po 30. roku života často odsúdené na nepríjemné údery osudu, takže sa človek skutočne v mladosti prejavuje nezávislejšie od strachov a možno dokonca aj samostatnejšie, ako v celých nasledujúcich desaťročiach.

Aké tajomné procesy sa odohrávajú celkom špecificky v rámci týchto po tridsiatke nasledujúcich úsekoch života? Podľa jogy hovoríme o rozvoji takzvaných energetických centier, čakier. V tomto období pôsobí silové pole, v rámci ktorého človek prechádza od štvrtého k piatemu centru, teda od tzv. anáhata čakry k višuddha čakre. Podľa jogy sa rozvíjajú čakry okrem ich aktívneho školenia a rozvoja aj prostredníctvom prirodzených výziev a nárokov života. Táto prichádzajúca višuddha čakra je popísaná ako „čisté centrum“. V knihe „7 sedmoročí a 7 čakier“ sa nachádza môj popis, akým spôsobom by mal tento cyklus, ktorý sa začína 30. rokom života, nevyhnutne priniesť nový začiatok a tiež ako prinášajú podmienky ľudskej povahy tú schopnosť, aby sa jednotlivec dokázal oslobodiť od minulosti.

V bežnom živote patria oba aspekty spolu: schopnosť oslobodiť sa od niečoho starého alebo od nevhodných genetických daností a schopnosť prinášať do života niečo nové, spojená s rozvíjaním novej vízie s novou silou myšlienky. Tento rozvoj väčšej perspektívy, ktorá presahuje genetické danosti, je úlohou, ktorá začína obzvlášť s 28. – 30. rokom života. Je do určitej miery vnútorne obsiahnutá v ľudskej povahe, alebo môžeme povedať, že žije ako duševné prianie a potreba každého jednotlivca. Veľmi konzervatívne formy bytia a veľmi silné fixácie na väzby, ktoré pozná každý človek, do istej miery neustále ťahajú človeka späť a chcú ho pripútať do jeho karmickej situácie. Odvážny pohľad nasmerovaný do budúcnosti, smelé myslenie a tiež slobodnejšie vedomie schopné vlastného úsudku by sa malo nevyhnutne zrodiť v 30. roku života. Človek sa stáva skutočne ešte raz novým spôsobom dospelým.

Mladý človek si tvorí úsudok odlišným spôsobom ako dospelý človek

Ako si jednotlivec tvorí predstavy o nejakej situácii? Ako si tvorí obraz o situácii vo svete a o rôznych fenoménoch sveta? Ako si tvorí pohľad na svojich blížnych? A napokon položme aj otázku, ako je schopný rozvíjať vlastnú sebakritiku? Tieto otázky sú významné pre všetkých ľudí bez ohľadu na to, či sú orientovaní spirituálne alebo nie. Keď chce človek dosiahnuť lepší a nádejnejší nový začiatok a prekonať staré väzby spojené s utrpením, musí školiť svoje myslenie. Od 30. roka života je už človeku máločo darované bez úsilia.

Predstavu, úsudok o nejakej veci si človek môže utvoriť buď na základe samostatného pozorovania nejakého objektu, alebo si ich môže osvojiť prostredníctvom takzvaných asociácií a nereflektovaných spomienok bez samostatného pozorovania a bez aktivity vedomia. Keď je vedomie zajaté v subjektivite, nedospeje k dobrej schopnosti úsudku. Ďalej sa môže stať, že si človek osvojí silu – a to by prirodzene mal urobiť – dospieť k vnímaniu vernému realite na základe dlhšieho pozorovania, skúmania, vedomého logického myslenia a vzťahu k danej veci. Na druhej strane ale môže dospieť k istému druhu takzvaného úsudku aj pod vplyvom sugestívnych vnuknutí a našepkávaní doby. Je úsudok človeka skutočne aktívne utvorenou predstavou, zakladajúcou sa na objektívnom pozorovaní? Sugestívne tvorenie si názorov, ktoré dnes vládne svetu, by sme si prirodzene nemali zamieňať s pojmom tvorenia si úsudku, predstavy. Dnes je žiaľ rozšírené v obrovskej miere. Je zriedkavosťou, aby si človek vydobyl skutočne vlastný pohľad na vec navzdory sugesciám a mienkotvorným systémom a odvážil sa tento vlastný pohľad myslieť ďalej do logických dôsledkov. Takýto nárok by však z hľadiska vývoja prislúchal práve 30. roku života, v ktorom sa musí človek kvôli pozitívnemu vývoju uvoľniť od uchopujúcich, zväzujúcich štruktúr minulosti.

Táto schopnosť slobodného tvorenia si úsudku na základe objektívneho pozorovania je nevyhnutná pre samostatnosť, rozvinutie potenciálu na sebaurčenie človeka v tom zmysle, že sa človek naučí dostatočne slobodne viesť svoj život a prijímať slobodné rozhodnutia. Preto je v zmysle vývoja dôležité, aby človek veľmi starostlivo a významne poznával a zohľadnil vývojové úlohy 28. – 30. roku života.

Ako a nakoľko slobodne je človek schopný sebaurčenia vo svojom vývoji? Rozhoduje a správa sa na základe samostatného a školeného pozorovania a skúmania, s námahou rozvinutej schopnosti tvoriť si úsudok na základe vedome vykonaného pozorovania? Alebo je viac či menej vedený emóciami času a okupujúcimi silami strachu, apelujúcimi na vnútorné väzby? Našepkávania doby so svojimi sugestívnymi elementmi a väzby, ktoré človek v sebe nosí, patria spravidla k sebe ako dvaja súrodenci. Z tohto dôvodu je inkvizítorské poradenstvo, ktoré dnes vykonávajú mnohí referenti pre sekty, možné len v súčinnosti s potenciálom väzieb a z nich vyplývajúcich iracionálnych strachov človeka. Čas inkvizície musí už byť preč, no rozum je predsa všakovako ovplyvňovaný situáciou strachu zo straty väzby. Prostredníctvom tejto súvislosti mechanizmu pôsobenia sugescie na vnútorné väzobné štruktúry môžu byť ľudia inak zmýšľajúci a inak orientovaní šikovne napádaní. Napríklad partnerské konflikty sa zrazu dostanú k referentovi pre sekty a vina za rozpad vzťahu je projektovaná na spirituálne učenie. Zväzujúci potenciál pôsobí
v nevyslovenej a nevidenej symbióze s našepkávaním záujmov doby.

Tým, že človek si tvorí samostatný náhľad, prichádza k svojim názorom samostatne prostredníctvom zmyslov, vnímania, usporiadaného myslenia a logického tvorenia si celkového obrazu, môže prvý krát celkom cielene vzdorovať potenciálu väzieb. Vplyvy výchovy v minulosti už viac nemusia určovať budúcnosť. Zaujímavé je, že práve tento proces vhodne podporuje neustále a rozhodné zaoberanie sa a konfrontovanie s takzvaným zlom vo svete. Naopak, svojrázny sklon človeka, chcieť sa chrániť a zachrániť sa prostredníctvom ustupovania, stiahnutia sa pred takzvaným zlom, je jednou z najviac osudových reakcií, aké existujú.

Súčasná situácia s javom koronavírusu

To, ako výrazne sa už rozvinulo nevzťahové, ústupové, na bezpečnosť orientované myslenie, sa ukazuje v zaobchádzaní s vírusmi, epidémiami a baktériami. Školy sa zatvárajú, diskutuje sa o uzavretí hraníc, uplatňujú sa karanténne opatrenia a rad radom sa nakupujú všetky prostriedky, ktoré sa dajú uplatniť na dezinfekciu, sterilizáciu a ďalšiu ochranu pred útokom vírusu. Človek sa v žiadnom prípade nepriateľovi nepozerá do očí, nepozerá sa mu tvárou v tvár, ale má sklon, strachom naplnený, stiahnuť sa pred nepriateľom, akoby do zákopov. Pojem vírus pôsobí vždy ohrozujúco, hrozivo. Prepuknutie epidémie tohto druhu sa zdá byť nevypočítateľné.

Keď niekto trochu presnejšie pozoruje súčasné opatrenia, ktoré sa uplatňujú v boji proti vírusu, neostáva mu iné, než skonštatovať, že potenciálnym nebezpečenstvom je omnoho viac strach, než vec samotná. Strach v takomto rozsahu uvoľňuje nevedomé, strhujúce reakcie a zahaľuje človeka ako otrávený vzduch na dýchanie. Stupňujúce sa reakcie neznamenajú nič iné, než to, že občan neprejavuje odvahu zastať si svoj vlastný potenciál a svoju schopnosť, objektívne myslieť nejakú vec, predstavovať si ju a posúdiť. Inštinktívna reakcia typu “chrániť-sa” vedie ľudský potenciál vedomia skutočnosti do priepastnej hĺbky a doslovne ho viaže späť do sveta karmy, ktorá ho viac alebo menej uzatvára v starých štruktúrach.¹⁾ Z fyziologického hľadiska môže koronavírus podstatne prispieť k  neskoršiemu vzniku bronchiálnemu karcinómu. Nie bezprostredne, ale o niekoľko rokov neskôr môže oslabenie, ktoré bolo spôsobené zápalom pľúc, byť predispozíciou k tejto následnej ťažkej chorobe. Obavy zo zápalu, ktoré dnes existujú, sú vo všeobecnosti veľmi neproduktívne. Práve situácia strachu kradne človeku skutočné posilnenie pre zdravú obranu.

Vírus a jeho fyziologický význam

Koronavírus patrí ku kmeňu vírusov a musí byť rozlíšený od baktérií. Pre ľudské laické pochopenie sa javí vírus omnoho nebezpečnejší ako iný zárodok. Vírus nedisponuje žiadnou vlastnou látkovou výmenou, ale poslúži si hosťujúcim organizmom a útočí na riadiace systémy DNA. Je to parazit, neuveriteľne geniálny príživník, ktorý potrebuje symbiózu s ľudským bunkovým organizmom. Tajomstvo všetkých vírusov je, že sa množia v bunkovom systéme a bez neho by neboli schopné prežitia. Preberajú istý druh cudzieho riadenia nad telesným, organickým aparátom tým, že tvoria vlastné proteínové procesy.

Ďalej je zaujímavé medicínske stanovisko, že proti baktériám existujú rýchlo pôsobiace antibiotiká, zatiaľ čo proti vírusu neexistujú žiadne efektívne liečivá. Existuje v tomto zmysle veľký rozdiel medzi bakteriálnou a virálnou infekciou. Zaujímavé je tiež, že vírus bol objavený zhruba súčasne v rovnakom čase ako choroby slintačky a krívačky. To bolo v dobe okolo 1898 až 1900. Toto objavenie bolo ešte veľmi tajomné, pretože vírus nebolo možné vidieť ako samostatný organizmus. Je akoby fantómový obraz, organizmus, ktorý nie je schopný prežitia a predsa spúšťa patológiu. Vírus je aj dnes ešte v zmysle diagnostickej metódy ťažšie objaviteľný, ako baktéria, pretože je zvyčajne len nepriamo overiteľný prostredníctvom reaktívnych procesov.²⁾ Technicky sú vírusy preukázateľné od roku 1940.

Keď vychádzame z diania, že znenazdania príde vírus, ktorý sa predtým ešte nikde neprejavil, potom sa hneď núka otázka, či tento vírus nebol náhodou vytvorený na pozadí vedenia biologickej vojny, ktorá, ako je všeobecne známe, existuje. Možno sa touto otázkou môžeme dostať na tenký ľad tzv. konšpiračných teórií. Z duchovného bádania skutočne vyplýva, že tento vírus bol vytvorený ľudskou rukou a experimentovalo sa ním. Dostal sa s ním účinnosti vo svete a dá sa veľmi dobre epidemicky rozširovať. Ako prvé vypukol podľa správ v Číne a odtiaľ sa pomaly šíri. Aké pôsobenia vznikajú skutočne pre vnútornú hlbšiu situáciu ľudského bytia?

Následok, ktorý nie je tak ľahko viditeľný, ktorý dýcha na pozadí ako dusivý plyn, je ten, že človek, ktorý sa konfrontuje s týmto dianím – a to je takmer každý človek – je hnaný do rozpoltenej situácie. Tak, ako vírus získava cudzie riadenie nad bunkovým organizmom, tak v rovnakej miere začínajú emócie ťahať človeka späť do zvláštne ustráchanej rezervovanosti. Prirodzený kontakt, plánovanie pre budúcnosť a radostné emocionálne správanie sú znemožnené. Aká skrytá múdrosť spočíva v rozširovaní epidémie prostredníctvom vírusu s návalom nekonečných strachov? Následok poukazuje častokrát na pôvodný význam, pretože to, čo na začiatku spočívalo vo vnútri, sa časom prejavuje navonok. Motív nemôže dlhodobo zostať skrytý. Ľudia trpia najviac rozpadom vzťahov a vplyvom nedostatku pocitov vzájomnosti. Zásah do vzťahového života, ktorý sa deje sugestívne-manipulatívnym spôsobom prostredníctvom moci kontrolných systémov, médií a nesprávnych religióznych foriem, spočíva ako motív na začiatku celého tohto reťazca. Nevedome sa rozširujú tieto účinky a je to strach, ktorý ľudí spútava. Keby občan bol v prirodzenom a idylickom vzťahovom prepojení, tak by potreboval menej závislostí, menej konzumu a mal by viac času na samostatnú realizáciu svojho individuálneho potenciálu. Tým, že sa teraz stáva izolovaným a slabším, je odkázaný na pomocné štruktúry, na terapeutickú podporu a nakoniec aj na štátne sily, ktoré vytvárajú vyhlášky a nariadenia. Vírus, ktorý mučí, alebo aspoň hrozí že bude mučiť dnešnú súčasnú dobu, vedie šikovne pozornosť ľudí do zvláštneho subjektívneho smeru a tým prehliadajú omnoho hlbšie spočívajúce podmienky doby.

Prirodzene zaujímavou je otázka, či pri fenoméne koronavírusu ide o vedome vymyslené konanie, tak, ako si niekto vymyslí nejaký stroj alebo či sa jedná o bytostné mechanizmy, ktoré sa automaticky obsluhujú ľudstvom? Keď urobíme človeka zodpovedným za vynájdenie vírusu, tak sa stávame konšpiračným teoretikom a keď sa oddáme viere, že vírus vytvorila príroda, zostávame prispôsobivým občanom. Patológie v zásade vznikajú len vtedy, keď jestvujú v celkovej ekologickej a humanitárnej rovnováhe výraznejšie posuny.

Choroba nenastane preto prostredníctvom náhody, ale je možné ju vidieť ako primeranú reakciu na určitú situáciu. Či teraz vírus vznikne prostredníctvom zlomyseľného zámeru človeka, alebo ako prirodzený následok podmienok doby, nie je pre ďalšie posudzovanie situácie to najvýznamnejšie.

Morálne a ekologické nerovnováhy, ktoré jestvujú v ľudstve, sú známe už od nepamäti, napríklad medzi bohatými a chudobnými. V ctižiadostivom Nemecku jestvujú ľudia, ktorí musia odviesť nadpriemerné penzum práce, aby mohli prežiť z ekonomického pohľadu. Existujú však aj ľudia, ktorí sa zdanlivo stali bohatí akoby cez náhodu alebo dedičstvo, ktorí nezískali svoje peniaze čestnou prácou. Tieto osoby trpia chorobou “dlhej chvíle”, nudy a úplnej straty zmyslu. Existuje istý druh patológie v človeku, ktorá z dôvodu vlastnej obsahovej prázdnoty potrebuje škodu druhého. Je teda skutočne pravdou, že je celý “cech” ľudí, ktorí na základe svojho nedostatku s radosťou pozerajú na druhého v utrpení. Nesú patologické črty, až sa dá povedať psychopatické sklony; sú istým spôsobom sadistickí, bez toho, aby boli navonok násilní. Avšak tým, že radi pozorujú také udalosti, aké sa v dnešných dňoch dejú a prežívajú potešenie z ťažkého osudu druhých, iniciujú kauzálne ťažkú situáciu utrpenia v ľudstve.

Vírus riadi a oslabuje cez telo ľudské zdravie

Keď pozorujeme celý cyklus, tak tieto osoby uvoľňujú sily v celom kozme a vznikajú tým bytosti, ktoré zase podnecujú také štruktúry, že v politike sa to potom hýbe, ako sa hovorovo povie „bez ladu a skladu“ alebo “raz hore, raz dole”. Práve pre tento neporiadok sa potom v politike vymýšľajú výstrednosti a metódy, ako istú stratenú skutočnosť doviesť do ešte stratenejšej, bez toho, aby si to ľudia všimli. Keďže dnes jestvujú cesty, ako odpútať ľudí od skutočnosti a ako ich dokonca aj riadiť – napríklad nasadiť vírus ako biologickú zbraň, tak je možné brániť individuálnemu posilneniu jednotlivca a podporovať nové závislosti. Avšak vírus je akoby symptomatický, preberá istý druh riadenia až do dedičných štruktúr a človek mu je vydaný napospas. V rôznych častiach sveta nadobudnú tieto infekcie široký rozmer. Môžu prebehnúť ťažšie, ľahšie, alebo latentne. Zvláštnosťou koronavírusu je práve jeho forma prenosu, ktorá je preukázateľná iba tak, že sa človeku, ktorý ešte ani nie je v horúčkovitom stave, urobí ster zo sliznice a tento sa prevedie cez rôzne reagenčné skúšky, pretože už v čase inkubačnej doby môže byť nákazlivým.³⁾ Sú známe prípady ochorenia, keď sa osoby nakazili od postihnutých, ktorí ešte zjavne nevykazovali žiadne, alebo len veľmi jemné znaky choroby. Ale testovať všetkých ľudí na výskyt koronavírusu určite nie je možné. Aj keď izolácia chorých v Číne pravdepodobne mala tlmiace účinky a počet nových infekcií ustúpil, nebudú izolácie a hromadné testy postačovať na to, aby zabránili šíreniu vírusu.

Uzdravenie a liečenie, ktoré vírus potrebuje, by bol istý druh nového začiatku vo vedomí. Kým vírus ako parazit vniká do bunky a preberá jej riadiace procesy s ďalšími následkami, oslabuje zdravie človeka a človek sa v dôsledku toho musí chrániť a stiahnuť. Problematické sú v patológii vírusového ochorenia tie bielkoviny, ktoré sú vytvorené samostatnou reakciou imunitného systému. Pri koronavírusovej pneumónii sú malé dýchacie cesty zatarasené fibroplastickými látkami, teda patologicky pôsobiacou bielkovinou.

Skutočné perspektívy a slobodné myšlienkové predstavy, ktoré by pre uzdravenie boli potrebné a ktoré by posilnili imunitný systém, zostávajú zväčša u pacientov v najväčšej zdržanlivosti a preto vznikajú dodatočné problémy. Celý proces tvorby bielkovín by musel byť zásadne riadený vedomím, aby prekonal vírus vo vnútri tela.

Keď sa ľudia nachádzajú v stave dlhej chvíle a straty zmyslu takého veľkého rozmeru, že bankovky používajú už iba ako vodu na kúpanie a so zdanlivou rozkošou sa do nej ponárajú, nemožno sa čudovať, že tieto osoby pôsobia silne negatívnou inšpiráciou na celé svetové stvorenie, a že vyvolávajú výnimočne zlé politické akcie. V podstate to nie sú politické špičky, ktoré predstavujú skutočnú príčinu pre vírus, ale sú to tí najzdegenerovanejší ľudia, ktorí úplne stratili svoj stred a majú radosť zo sadizmu.

Konfrontácia so zlom a posilnenie imunitného systému

Na základe tohto pozorovania sa ozrejmuje, ako môže viesť konfrontácia s negatívnymi štruktúrami, so zlými úmyslami, ku vzpriameniu. Imunitný systém potrebuje konfrontáciu s negatívnym a musí sa naučiť skoncentrovať do tej miery, že sa dokáže vzoprieť týmto psychickým silám času. Keď jednotlivec nadobudne odvahu školiť sa dlhší čas v pozorovaní, napríklad s otázkou: „Čo je ozajstným, celkovým strojcom strachu v tomto svete?“, a keď začne toto nahliadanie z rôznych strán, s dostatočnými predstavami prepracovávať, potom získa schopnosť viesť zvnútra smerom von to, čo na neho denne vplýva, celý sugestívny potenciál, ktorý ho chce zaplavovať a ovplyvňovať. Dobrá tvorba predstáv a konfrontácia s negatívnymi silami môže viesť k prísloviu: „Keď je nebezpečenstvo rozpoznané, je už zažehnané.“ To, čo človeka podvedome pohltilo a obsadilo, bude vynesené zvnútra smerom von prostredníctvom dobrej tvorby predstáv, prostredníctvom rozvoja pozorovania a prostredníctvom správne smerujúceho školenia k poznaniu s dôkladnou schopnosťou vnímania. Imunitná reakcia nasleduje tento istý proces. Netolerovateľný, prevzatý psychický potenciál, klamstvá doby a nestráviteľné sugescie už viac neobsadzujú človeka, ale budú v momente iba vdýchnuté a s tvorbou úsudku a schopnosťou poznania na slobodnom princípe vydýchnuté.

Ako pracuje imunitný systém? Imunitný systém pracuje z praktického hľadiska vždy k maximálnemu zachovávaniu integrity človeka. Táto integrita človeka znamená, že človek v žiadnom prípade nie je určovaný cudzím, ale že sa učí vnášať do života to, čo je primerané jeho rozvoju.⁴⁾ V určitom protiklade k tomu stojí konvenčná definícia, ktorá chápe uzdravenie ako obnovenie zdravého stavu za predpokladu dosiahnutia východiskového stavu (pozri aj http://www.elsevier-data.de/rochelexikon5a/, Stand 03.03.2020.) Javí sa tu menej zohľadnená myšlienka rozvoja. Pojem integrity je pre imunitný systém veľmi vhodný. Avšak netreba podliehať omylu a hovoriť, že integrita je istým druhom konzervovania, pri ktorej sa človek vracia k starým a zdanlivo bezpečným štruktúram. K rozvoju je potrebné vždy rozvíjať zdravú formu pozorovania a živé odpútanie sa od subjektívnych osobitostí. Človek sa učí rozvíjať úsudky a poznatky, ktoré nemôže čerpať zo svojich genetických daností, ale utvára ich v sile zaoberania sa a konfrontácie s rôznymi fenoménmi skutočnosti. Potom je možné pôvodcu lepšie odraziť alebo suverénne proti nemu zotrvať. Ako si človek tvorí predstavy? Tvorí si ich z pravdivého pozorovania alebo preberá sugescie, ktoré sú mu našepkávané a myslí, že sú jeho vlastnými úvahami?

K uzdraveniu z vírusovej infekcie musí byť použitá schopnosť, k rozvoju ktorej dochádza v 30. roku života.⁵⁾ Jestvuje celý rad vírusov, ktoré dokážu človeka zasiahnuť až v zrelšom veku Jednotlivec sa učí samostatne usporiadať rozličné pomery. V ezoterickom jazyku by sa dalo povedať, že sa učí usporiadať astrálne telo. Keď je astrálne telo usporiadané, potom odchádza von to, čo dovnútra nepatrí a to, čo má byť zdravým spôsobom zvonka dnu organizované prichádza dovnútra, a tak sa rozvíja zdravá integrita. Pokiaľ je vírus v tele reaktívny, človeku padne zaťažko rozvíjať slobodnú víziu budúcnosti. Potrebuje široko rozsiahlu mysliacu a predstavovú schopnosť, ktorá nevzniká zo strachov a emócii tela, ale zo slobodnej aktivity samotného vedomia.

V tomto zmysle je konfrontácia so zlom, konfrontácia so silami odporu dôležitým predpokladom, pretože potom je to, čo dovnútra nepatrí, nasmerované von a to, čo však dovnútra patrí, bude zdravou tvorbou pozorovania, prostredníctvom konfrontácie, nanovo organizované vo vnútri. Vnútrajšok a vonkajšok sa pre zdravú integritu musia učiť stretávať v správnom pomere.

Zlo sa nemôže zmocniť človeka. Nemorálnosť, klamstvá a zlomyseľnosť materializmu musí človek včas vyniesť von. Tým, že to zvládne, že samostatne a sebaurčujúco, prostredníctvom pozorovania vynesie zlo späť von, zostane zlo ponechané napospas. Klamstvá majú svoj charakter v obzvlášť zákernej determinácii, keď sú človekom prevzaté podvedomým spôsobom. Zrelé sebaurčenie, ktoré je vybavené dobrou a objektívnou tvorbou predstáv, posilňuje čulosť imunitného systému. Nielen pôvodcovi sa táto aktivita nepáči, ale aj klamstvá, ktoré sú prostredníctvom poznania vytlačené von na viditeľnosť, začínajú byť ponechané napospas. Je to, akoby bol ľad postavený na slnko. Tak ako vírus vo vnútri pracuje plazivo a parazitujúco a v oslabujúcom momente nad človekom získavajú prevahu cudzorodé bielkoviny produkujúce ďalšie toxické pôsobenie, rovnako sú dnes ľudia zaplavovaní sugesciami a vedení do osudových situácií. Klamstvo neznesie žiadny objektívny pohľad, pretože keď tento pred neho predstúpi vo svojej suverenite, bude zamedzené zákernej reakcii. Čo je pozorovanie? Je vždy možné, keď je objekt pozorovania privedený do proťajšku, do objektívnej formy a toto znamená, že musí byť vynesený zvnútra von.

Konfrontácia s takzvaným zlom, s antimorálnym, prináša na jednej strane veľkú výzvu pre človeka, ale na druhej strane zahŕňa možnosť intenzívnym spôsobom podporiť imunitnú silu fagocytárneho systému. Keď sa človeku podarí tvoriť si predstavy z objektívneho pozorovania, prekročí hranice svojho vlastného tela a rozvinie z toho pomaly a isto tie sily, ktoré potrebuje pre sebaurčujúci a slobodný život. Budú sa menej vyskytovať jednak prehnané reakcie imunitného systému, ktoré pracujú deštruktívne na štruktúrach orgánov, ako aj pasívne vyčerpania bunkovej obrany. Nie vírusy by mali preberať bunkové riadenie v človeku, ale zrelé, školené a slobodné vedomie človeka. Tento druh liečebného potenciálu by mal byť v budúcnosti v rozsiahlej miere podporovaný.