Rozhodnutie proti vojne 

Svedomitosť a vhodné rozvíjanie duchovných disciplín poskytujú v zásade tú najlepšiu a najbezpečnejšiu ochranu pred všetkými zvrhlosťami, ktoré sa prejavujú v bojoch medzi krajinami a vojnových konfliktoch. Kapacita, ktorú si jednotlivec vybuduje pre vedomý vzostup svojej morálky a svojich ľudských, duševných a dokonca aj fyzických kvalít, mierumilovne vyžaruje do stvorenia sveta. Ako malé jemné svetlo citlivej vľúdnosti žiaria do sveta tie duše, ktoré sa s odhodlaním a najväčším úsilím o pravdu venujú rozvoju.

Nie je ľahké zodpovedať otázku, prečo existuje vojna. Nie bezdôvodne rôzne duchovné prúdy a disciplíny hovoria o tom, že marsické časy sa už mali skončiť a že železná sila zbraní už nie primeraná dobe. Napriek tomu sú násilné činy v rôznych krajinách čoraz zjavnejšie a zdá sa, že ich svet podporuje. Politická diskusia o vojenskom ťažení sa zdá byť iracionálna a až nepochopiteľná.¹⁾ V gréckej mytológii je Alecto jednou z troch fúrií, ktoré v mene olympských božstiev podnecujú národy k vojne prostredníctvom všelijakých intríg, a to najmä vtedy. keď ľudia zanedbávajú svoje duchovné povinnosti. Fúrie plnia úlohu znovuobnovenia božského poriadku, ak bol narušený.

Pre duchovnú vedu je významné seba-overovanie prostredníctvom kritickej a konkrétnej analýzy. Je pravdou, že chýbajúci alebo úplne nesprávne riadený ľudský rozvoj vedie k čoraz väčším nedostatkom v celkovej svetovej situácii. Niekto by sa mohol opýtať: Nepotrebujeme nešťastie iných, aby sme pokrytecky ospravedlňovali našu situáciu blahobytu a kompenzovali svoje vlastné zanedbania v zmysle skutočne morálneho postoja?

Možno si tiež položiť otázku o všeobecnej svetovej situácii: Kto alebo ktoré národy, ekonomické systémy alebo autority profitujú z vojny a udržiavania všemožných konfliktov?²⁾ Rímsky filozof, právnik a politik Cicero bol podľa tradície prvý, kto položil otázku cui bono, teda, kto má z udalosti úžitok. Pri týchto skúmavých otázkach, individuálnych aj všeobecných, je relatívne ľahké rozpoznať, že vojny sa stávajú nevyhnutnými vždy vtedy, keď určité krajiny dospejú na koniec svojej kultúry a keď chcú ekonomickými ťažkosťami odviesť pozornosť od vlastných kríz, pričom zodpovednosť za tieto krízy je prisudzovaná iným, vzdialeným ľuďom.

Toto dianie je kolektívne, no pri bližšom skúmaní sa zároveň javí ako individuálne. Duchovné prúdenie pozoruje prúdy vo svete, ale nezačína odsudzovaním iných alebo istého kolektívu; v najvyššom záujme začína skôr vlastnou sebareflexiou a z nej vychádzajúcim rozvojom, zameraným na najväčšiu možnú prácu vedomia v zmysle osobno-morálnej výstavby. Rozhodnutie proti vojne spočíva výlučne v schopnosti očistiť inštinktívnu vôľu. 

Človek by sa teraz mohol modliť za mier alebo meditovať za dobré podmienky. Alebo by mohol posielať holubice mieru. Ale ako ďaleko jednotlivec zájde v súdení seba samého a skúmaní tých motívov, ktoré sú založené hlboko v ňom? Nie sú to často len vlastné strachy, ktoré ho nabádajú modliť sa za mier, pričom sa ani len nepriblíži k pochopeniu reality iných a trpiacich ľudí? Pokiaľ človek žije v krásnom, pohodlnom a neútočnom západnom svete, môže o iných vynášať nesprávne úsudky. 

Najlepší príspevok k mierovej práci spočíva v sebapoznaní, ktoré vyháňa všetky nemorálne myšlienky a vedie k jasným cieľom s náležitým zmyslom a významom. Psychopatické štruktúry s rôznou intenzitou prejavu neznamenajú nič iné než to, že sa jednotlivec životom prediera na úkor energie druhých. Práve tí, ktorí ukazujú prstom na zloducha, by mali v sebe najviac etablovať túto radikálnu sebakritiku ako prvý stavebný kameň mieru, pretože títo ľudia neposielajú do sveta mier, ale skôr pocity skutočného duševného hladu, a práve oni roznecujú vzrastajúce konflikty. Napríklad, ak niekto povie, že očakáva veľký krach, lebo potom môže manifestovať svoj vlastný ekonomický systém, v skutočnosti čaká na kolapsy a tajne dokonca na vojnu. Tie sily, ktoré hlboko v človeku manifestujú egoizmus a nevedome dirigujú jeho vôľu, pokiaľ nie sú dostatočne očisťované, sú silami podnecujúcimi vojnu. 

Okrem tejto sebareflexie si môže jednotlivec uvedomiť, aké obetné výkony je ochotný robiť pre zdravý vývoj. Bude vyčkávať alebo sa ujme úlohy, ktorá svetu prinesie zmysluplný a pozitívny výsledok? Napríklad dôchodca má dovolené oddychovať. Je ale táto pohodlná ľahostajnosť znesiteľná pre človeka, keď vidí, že svet exploduje? V čom spočívajú úlohy a výkony, ktoré môže človek pozitívne prinášať do stvorenia? Keď nasledovníci hnutia Sri Chimnoya bežia maratóny a venujú ich mieru, dosahujú prostredníctvom tejto disciplíny prvé elementárne vyrovnanie polarít. Možno sú to stále len malé obete, ale aspoň takto umiestňujú egoizmus do menšieho výklenku existencie. Všetok rozvoj, ktorý cestou obety prispeje k vzostupu vedomia a ľudských vlastností, poskytne milimeter mieru. Preto môže napríklad pre postihnuté krajiny človek urobiť viac, keď sa s plnou vážnosťou, čestnosťou a nebojácnou sebakritikou venuje rozvoju, než keby navonok hlásal obviňujúce slogany alebo si v planých rečiach nárokoval dobro pre seba a prstom ukazoval na zlo vo svete. Keby len malá časť ľudstva napravila svoje vlastné psychopatológie, v tichých pomeroch životných síl by mohla vzniknúť lepšia rovnováha pre dialóg s rôznymi národmi. Príčiny, ktoré prispievajú k vojne, sú prostredníctvom zažitých tráum a nedostatku rozvoja hlboko zakorenené v ľudských dušiach a teraz spôsobujú ďalšie nešťastia. Najlepšie je zakázať si akékoľvek sťažovanie sa a najmä veľmi okázalé správanie obete, lebo to vo svojej skutočnej podstate zahŕňa obviňovanie druhých. Je prospešné rozvíjať vlastné schopnosti a tie najlepšie vedomé kvality duše, ďaleko prekračujúc hranice utláčajúceho ega, aby tieto pri vzostupe zdravého ľudského konania mohli ticho vyžarovať do sveta a poskytovať mnohé priaznivé predpovede.