skrátená verzia prednášky Heinza Grilla z 31.12.2018
Ako pôsobí človek na svoje okolie
Keď vychádzame z predstavy, že pozorovateľ zameraný na určitý objekt tento objekt aj nevyhnutne ovplyvňuje, môžeme dospieť k veľmi hodnotným záverom: Každý človek ovplyvňuje svoje okolie a dokonca ho môže pozitívne pozdvihnúť, keď sa zameria školeným vedomím na svojich blížnych a na objekty vonkajšieho sveta. Pozorovateľa preto nemôžeme oddeliť od pozorovaného objektu a musí byť zohľadnený ako pôsobiaci faktor každého procesu pozorovania.
Človeka preto nesmieme myslieť čisto mechanicky, ako je to dnes populárne. Má aj vyžarujúce duševné bytie a duchovné pôsobenie, vzťahujúce sa k objektu, a týmto sa nedá zabrániť v rámci akejkoľvek činnosti, či už ide o zmyslové vnímanie očami, alebo aktivity ako práca v záhrade, kancelárska robota či umelecká tvorba. Dokonca aj ten najnevedomejší človek, ktorý kráča prírodou úplne bez záujmu a účasti, nevníma svojich blížnych a nevykazuje žiadny vzťah k vonkajšiemu svetu, predsa len pôsobí na objekty vonkajšieho sveta svojimi hlbokými vnútornými nastaveniami vôle a prítomnými, ako aj nahromadenými emóciami. Pôsobí nevedome, alebo inak povedané pôsobia cez neho všeobecné sily kolektívneho celku, pretože jeho vlastné vedomie je spiace a ignorantské. Pokiaľ samostatne rozvinutá sila vedomia nezasahuje do zmyslového vnímania, myslenia a konania, je človek určovaný všetkými tými silami, ktoré môžeme vnímať ako moderné vplyvy dnešnej doby. Jednotlivec sa stáva nástrojom kolektívu a dominujúcich záujmov ekonómie. V tomto zmysle pôsobia prostredníctvom ľudí určité skupinovo pestované emócie, zväzujúce pocity zo strany rodiny a obzvlášť všeobecne platné normované názory doby a tieto žiaria na prírodu a objekty vonkajšieho sveta. Či jednotlivec chce alebo nie, pôsobia cez jeho často ešte nerozvinutý stav myslenia, cítenia a vôle sily vonkajšieho sveta ako cez nejaké médium a vyžarujú na druhých.
Keby človek tvrdil, že dokáže svojou osobnou aktivitou a dobre školeným myslením a cítením pozitívne ovplyvňovať podmienky vonkajšieho sveta ako napríklad počasie, atmosféru alebo dokonca hru farieb v prírode a rast rastlín, tak mu hrozí číhajúce nebezpečie, že mu bude prisúdená svojrázna diagnóza F21, schizoidná porucha, a keď tieto možnosti ovplyvňovania prírodných podmienok dokonca ešte háji vo svete, dostane diagnózu F22, bludnú poruchu. Ako je známe, sú dnes ľuďom veľmi rýchlo udeľované diagnózy.
Relatívne svojrázne sa predsa len javia okolnosti aktivít svetovej politiky, ktoré prostredníctvom geoinžinierstva riadia pomery počasia a niektoré krajiny alebo regióny cielene vedú k väčšiemu množstvu dažďa alebo iným podmienkam. Rozsýpanie aerosolov z lietadiel, ktoré ovplyvňujú počasie a celkové atmosférické podmienky, sú umelými prostriedkami a neovplyvňujú len atmosféru, ale výrazne formujú aj celkové meteorologické pomery a človek sám stráca svoj vzťahový rámec.
Jednotlivcom je dnes prostredníctvom opakovanej propagandy a intenzívneho ovplyvňovania mienky prostredníctvom médií prízvukovaná hodnota istôt. Aká istota? Slovo istota zjavne prúdi občanovi ako infúzia s najnevyhnutnejšími životne potrebnými hormónmi cez jeho cievy a napokon nedokáže inak, ako smerovať svoje bojazlivé myslenie podľa najvyššej hodnoty „mať už raz konečne istotu“. Povedz, napíš a žasni: najrozličnejšie prostriedky ako geoinžiniering, systémy kontroly s najvyšším stupňom dohľadu a sakncií v rámci medicíny a sociálnych vzťahov slúžia zjavne neodvratne tak vysoko cenenej istote ľudí.
Predpoklady pre rok 2019
Rok 2019 ponúka v protiklade k roku 2018 vynikajúce a podstatné predpoklady pre rastúci duševno-duchovný vývoj. Hoci doba je v nevyhnutnej a stúpajúcej miere určovaná mechanizujúcimi predstavami a všeobecná ľudská sloboda je rafinovanými a manipulatívnymi spôsobmi podkopávaná, človeku je už sotva ponechaná sloboda názoru a všetka ezoterika, duchovná veda a spiritualita sa zdá byť zakázaná, ukazujú sa narastajúce túžby v skrytých kútoch človečenstva, ktoré nezadržateľne vedú k pôsobiacemu vyjadreniu duchovných síl a stúpajúcemu charakternému správaniu. Rozvinú sa dva póly, ktoré stoja oproti sebe v najvyššom možnom napätí. Na jednej strane stojí niekoľko málo ľudí, osamotení, neopatrní a so vztýčenou hlavou, ktorí na základe svojich dosiahnutých hlbších poznatkov a svojich spirituálnych skúseností ukazujú skutočne pekný a dobrý charakter a na druhej strane sa ukazuje široké zhromaždenie skupinovo orientovaných osôb, kolektívom určovaných, rovnakého zmýšľania, ľudí, ktorí takmer ako stádovité zvieratá demonštrujú zdanlivú pravdu sveta a tak veľmi cenenú dobrú skutočnosť budúcnosti určovanej istotami. Tento svet je ako javiskové vystúpenie, divadlo, v ktorom sa profilujú aktéri a ako najvyššie kritérium hodnoty vystupuje predajná cena na trhu. Predávajú originalitu človeka a očkujú svet bezobsažnosťou.
„Extra ecclesiam nulla salus?“ (po slovensky: „Mimo cirkvi niet spásy“)
Ako však niekto dospeje k pohľadu na budúcnosť? Spravidla sa dá budúcnosť rozvinúť prostredníctvom zodpovedajúcich záverov, ktoré sa dajú odvodiť z pozorovania daného stavu. Kto napríklad študuje tvorbu oblakov a rastlinstvo, môže vychádzajúc z toho priniesť prognózu nasledujúceho vývoja počasia. Pozorovanie fenoménov doby umožní napríklad prirodzeným spôsobom rozpoznať chorobnosť všetkých systémov, či už ide o štátne, sociálne alebo celkom obzvlášť cirkevné inštitúcie. O čo viac napríklad cirkvi upadnú do krízy, o to viac musia neustále prenasledovať druhých. Laik dnes tieto prenasledovania takmer nevníma, pretože nimi nie je dotknutý a obzvlášť keď je ateistom, spravidla ho cirkev nechá na pokoji. Ak však niekto rozvinie pozdvihnutú spirituálnu vnímavosť, nevyhnutne sa dostane pod kanonádu tzv. cirkevného referenta pre sekty. Stratégia tohto referenta pre sekty spočíva v tom, zvýšiť hodnotu vlastnej cirkvi tým, že znehodnotí druhých a napokon vylúči iné filozofické presvedčenia zo spoločenského systému. Referent pre sekty je svojrázne, takmer nepochopiteľné povolanie, ktorému v žiadnej inej oblasti niet páru. A keď sa človek snaží toto povolanie pozorovať s dôstojným a ľudským pocitom cti, alebo sa ho snaží chápať z hľadiska základného zákona slobody náboženstva, stavia človeka celkom na hlavu.
Musí sa veľa vysvetľovať o zlých sektách, ktoré vykonávajú hrozné vymývanie mozgu a dokonca aj keď sú to len jednotlivci, ktorý vykonávajú terapeutickú alebo všeobecnú spirituálnu prácu, tak je nutné ľudí varovať, pretože ľudstvo predsa nedokáže samostatne myslieť, posudzovať a rozhodovať sa. Referent pre sekty je každopádne veľký pomáhač v núdzi, ktorý približuje ľuďom pravdivé úsudky a tým, ktorý ešte stále nedokážu myslieť, pomáha k lepšiemu mysleniu. Systém, ktorý potrebuje referenta pre sekty, ktorý zahaľuje vlastné nešváry a dosiahol dokonalosť v schopnosti projikovania (pripisovania svojich chýb druhým), ktorú s istotou ovláda, nie je len nadbytočný, ale aj brániaci celkovému duchovnému vývoju. Drasticky povedané, čo sa nedá vztiahnuť na jednotlivca, ale všeobecne áno, môžeme nadpis odstavca pozmeniť z: „Extra ecclesiam nulla salus“ na „In ecclesiam nulla salus“ (po slovensky: v cirkvi niet spásy).
Podmienky doby zväčšujú priepasť k dušiam zosnulých
Pozorovanie rozličných fenoménov doby sumárne ukazuje, že spiritualitu nájdeme najmenej v cirkvi, a ďalej veľmi zriedkavo aj v rozličných skupinách, či už sú to jogínske, antropozofické, alebo skupiny iného svetonázoru. Náboženské hnutia sa drasticky blížia svojmu koncu. Na základe tohto však pozorovania môžeme povedať, že práve preto sa spiritualita v tomto roku môže progresívne a podstatne povzniesť. Z tohto dôvodu musí prognóza budúcnosti duševno-duchovného vývoja ľudí byť odvodená z hlbšej spirituálnej roviny samotnej.
Pohľad na posmrtný svet, teda do astrálnej kozmickej skutočnosti, do jemnej roviny, v ktorej žijú duše po opustení tela, ukazuje tomu, kto si pre tento svet vyvinul pohľad založený na skúsenosti, nejaké veľmi vysvetľujúce pozorovania. Medzi rovinami kozmického a pozemského bytia môžeme rozpoznať napätie, ktoré je vo svojej dimenzii napnuté až do prasknutia. Pre ľudí, ktorí žili v dávnejších dobách, napríklad v čase Bhagavad Gíty, teda asi 5000 rokov pred nami, existoval pojem džagad, ktorý znamenal toľko ako kozmos a Zem súčasne. Presnejšie rozlišovanie medzi posmrtným a pozemským svetom nemuselo vtedy byť vôbec uvádzané. Dnes však panuje výnimočne veľká neznalosť o ríši zosnulých. Dnešný občan takmer vôbec netuší a nevníma, aké dimenzie a skúsenosti zakúsi vo svojej duši potom, ako fyzické telo podľahne zemi. Smrťou človeka duša odchádza preč a pozostalí už viac nevedia, kde sa bude v budúcnosti zdržiavať.
Jednotlivec chce predsa len prirodzene vedieť, kam idú jeho rodičia, priatelia a známi, keď sa s ním rozlúčia. Chce vedieť, či sa im darí dostatočne dobre, a predovšetkým chce získať tušenie, ako sa sám môže starať o duše svojich zosnulých. Pretože pocity medzi žijúcimi a zosnulými stále viac blednú v tmavej nevedomosti, vzniká výnimočne vysoké napätie u pozostalých. Jednotlivec spravidla pobadá konflikty, ktoré vybojuje so svojimi susedmi, a cíti stresové situácie modernej informačnej doby, ale nevšimne si už viac, že žije v úplnom zatemnení, ktoré vzniká prostredníctvom jeho rastúcej odštiepenosti od kozmu a od duší v posmrtnom svete. Z tohto dôvodu si nevšimne, ako tieto duše klopú na bránu jeho srdca, ako ho chcú dosiahnuť a ako mu chcú odovzdať správy v noci alebo v niektorých okamihoch. Pozemské bytie sa však v stúpajúcej miere odcudzuje od duševného bytia a v dôsledku týchto skutočne odštiepujúcich procesov upadá ľudské vedomie do nepriaznivej a takmer neúnosnej disharmónie spojenej s vypätím alebo čudnou ospalosťou.
Čo prežíva duša v posmrtnom svete?
V tomto roku umrelo niekoľko osôb, ktoré spočívajú ešte veľmi blízko v kozmickej sfére. Jedna z týchto osôb mala budhistické pozadie a bola napadnutá chorobou, ktorá ju za pár týždňov skolila. Umrela pokojne a ľudia, ktorí informovali o posledných hodinách jej života, mienili, že táto pokojná smrť predstavovala špeciálnu výhodu. Pre posmrtný svet a pre dušu, ktorá sa teraz zdržiava v konkrétnej oblasti kozmu, je to však nepodstatná okolnosť, či smť prišla v bolestiach alebo pokojným, spavým spôsobom. Hľadanie tejto duše ukazuje veľmi významnú skutočnosť vo vzťahu k druhu látky, na ktorú si privykla. Pre posúdenie astrálneho sveta je podstatné, že nesmieme vychádzať z predstavy látky, z akej sa skladá pozemský svet, ale iba z takzvanej astrálnej, respektíve svetlom impregnovanej látky, to znamená niečo, čo je citeľné, vnímateľné, ale predsa v presnom zmysle nehmotné. Toto impregnované svetlo astrálnej sféry kozmu je jemnejšie ako napríklad vzdušná sféra zeme. Duša teraz zažíva bledé svetlo, ktoré je porovnateľné asi so svetlým mesačným svitom. Neprežíva však toto svetlo ako jasné, ale skôr ako zahaľujúce, zacláňajúce, a kvôli tomu sa cíti oddelená od pozostalých ako aj od všeobecne obklopujúcich kozmických podmienok.
Ako zaujímavé sa javí ešte raz reflektovať túto osobu v jej pozemskom bytí a študovať rozličné biografické aspekty jej života. V jej základnom nastavení bola budhistickou a naučila sa rozličným povolaniam. Tieto však nevykonávala, ale pracovala hlboko pod možnosti svojej kvalifikácie ako opatrovateľ/ka v domove dôchodcov. Poznal som ju a chcel som ju povzbudiť k vykonávaniu povolaní, ktorým sa vyučila, a dokonca som pre ňu vypracoval nejaké koncepty cieľov, ktoré však nikdy neuskutočnila. Uprednostnila budhistický sklon vidieť život kontemplatívne a príliš sa nevenovať napätiam budujúceho profesného života. V tomto jednoducho vyjadrené skromnom, pokojnom živote sa cítila veľmi dobre a skutočne jej chýbala motivácia k ďalšiemu posilneniu jej možností. Umrela zodpovedajúc svojej prirodzenosti pokojne na chorobu s rýchlym priebehom.
Vo večnosti však duša cíti absolútny protiklad pozemských pocitov. Z pocitu blaha pokojného a rozjímavého bytia sa rozvinulo nepríjemné ohraničenie v bledom svetle a tiež zážitok nedostatku substancie potrebnej pre aktivitu. Trpí pasivitou svojho pozemského života so skutočne veľmi neuspokojivým, dokonca obmedzujúcim pocitom nedostatku sily vzpriamenia a autenticity. Cíti sa akoby musela stále ležať a súčasne pritom badá, ako netrpí týmto nedostatkom schopnosti vzpriamenia len sama v sebe, ale dokonca ho vyžaruje aj späť k Zemi. Nevie sa dostať do živého vzťahu a dúfa v procesy vnímania jej pozostalých, ktorí by jej mali ísť v ústrety s vhodnými myšlienkami a živou spoluúčasťou. Avšak pozostalí a táto duša vo večnosti nedokážu nájsť cestu k sebe navzájom a preto vzniká pocit nezmyselnosti a z neho odvodené pocity napätia.
Odkiaľ prichádza apatia a prehnaná konzumná orientácia?
Prečo tu popisujem posmrtné duševné cítenia a z nich chcem odvodiť vysvetlenie prichádzajúceho roku? Chcem tu poukázať na apatiu a pasivitu doby, ktoré podľa môjho náhľadu prinášajú ničivú dimenziu do všetkých rovín bytia. Človek by sa mohol spýtať, prečo je tak veľa ľudí tak veľmi pasívnych, konzumne orientovaných a prečo len máličko ľudí využíva svoje danosti? Ako najjednoduchšiu odpoveď môžeme povedať, že nevyužité sily ľudí sú zneužívané na manipuláciu mienkotvornými systémami a mocnými doby. Konzumnú spoločnosť predchádza traumatizácia. Konzumu, ktorý sa dnes tvári ako existenčne nevyhnutný, predchádza traumatizácia. Celkový systém, nielen politický, ale obzvlášť náboženský, manipulatívny systém umiestňuje najjemnejšie traumy ako diery do astrálneho tela, teda do vedomia ľudí a z týchto dier pramenia nesolídne žiadostivé priania, ktoré znova posúvajú jednotlivca k rôznym kompenzáciám. Solídne zaoberanie sa nejakou oblasťou a šťastné tematické stretnutia sa vôbec nedajú dostatočne rozvinúť a vedomé medziľudské stretnutia ustupujú emóciám doby. Túžba po všakovakom malichernom myslení na istotu a prehnaných pocitoch konzumu alebo aj pocitoch moci je výsledkom traumatizácie vo vnútri. Človek sa odnaučí využívať svoje tvorivé bytie a stáva sa nástrojom doby. Zosnulá osoba, ktorú som popísal, badá v hĺbke svojej duše, že ťažká choroba, na ktorú zomrela, vznikla z náboženskej traumatizácie. Boli jej narozprávané falošné obrazy o duchovnom bytí a na základe tohto narozprávania vyslovene unikala do kontemplatívneho svetového nazerania blízkeho budhizmu. Teraz vidí, že sa nikdy počas života nemala nechať ovplyvniť falošným svetonázorom, pretože tento stojí na začiatku osudového priebehu choroby a určitý čas pôsobia dokonca až do posmrtného života. Jednotlivec sa preto musí vzpriamiť ku zrelému spirituálnemu vývoju a nesmie pasívne preberať nejaký svetonázor.
Duša v posmrtnom živote Dr. Cornelie Hahnovej a Dr. Otta Wollfa
Ďalšia osoba, ktorá nás v tomto roku opustila, je, ak ju máme menovať, pani Dr. Hahnová. Bola zakladateľkou a hospodárkou Andreashofu. Jej úmrtie nie je až také prekvapujúce, pretože mala už 80 rokov a mohla bilancovať veľmi obetavý život. Táto obetavosť jej dáva až do dnešného dňa neobyčajnú previazanosť s antropozofickými kruhmi a predovšetkým s hnutím biodynamického poľnohospodárstva, tzv. „Demeter“.
Z vnímania tejto duše dnes vyplýva fascinujúce pozorovanie, ktoré sa odvíja od spomienky na rozhovor, ktorý som s ňou raz viedol. Po mojej prednáške, ktorá bola v jej priestoroch Andreashofu, zaznela z úst pani Hahnovej prekvapujúca poznámka, že predtým nevedela, ako môžu vznikať éterické sily, vychádzajúce zo samotného človeka. Myslela si dovtedy, že éterické sily sa dajú vnášať do sveta zodpovedajúcimi preparátmi v poľnohospodárstve, vhodnými svetelnými podmienkami, hnojivom, ďalej rituálmi a vhodnými cvičeniami. Človek ako nositeľ tvorivých síl, príkladný a primárny zdroj všetkého bytia, jej bol vo svojom suverénnom význame dovtedy do istej miery neznámy. Možnosť, že človek môže éterické sily rozvíjať, rozmnožovať a riadiť na najvyššej úrovni, bola pre ňu novým myšlienkovým obsahom. Všeobecné rituály sa v dôsledku toho pre ňu zrelativizovali a dôležitejším sa stal človek v jeho významovom postavení.
Pohľad na dušu pani Dr. Hahnovej istým spôsobom svedčí o tom, že vďaka stretnutiu a získanému novému poznaniu nastal obohacujúci stupeň slobody vo vzťahu k realite pozemskej existencie. Hoci pani Dr. Hahnová v tom čase už nebola práve najmladšia a sotva mohol vzniknúť priestor pre spôsoby realizácie nových poznatkov, predsa si ich zobrala sebou do duševného posmrtného sveta a vďaka nim jej v ústrety máva sloboda. Je to ako keď sa nad očakávanie otvorí oko v duševnom svete a nastane možnosť slobodnejšíeho pohľadu.
Skupiny spravidla obmedzujú voľné vyžarovanie vedomostí a inšpirácie do posmrtnej skutočnosti. Už pred dlhším časom zosnulý lekár Otto Wollf po svojej smrti spočiatku nemohol pôsobiť tak slobodne ako dnes. Dôvodom tohto počiatočného obmedzenia bolo jeho silné previazanie s antropozofiou a isté osobné okolnoti. Dnes však táto duša veĺmi inšpiratívne žiari na ďalší rozvoj antropozofickej medicíny. Žiaľ, už sme nemali možnosť, aby sme približne pred 16 rokmi uskutočnili spoločne plánovaný kongres. Zomrel vtedy predsa len dosť prekvapivo.
Ako môže jednotlivec čeliť sugescii času?
Čo alebo ktoré dimenzie vedú človeka k individuálnej slobode? Všeobecný konzum či pasívne predpísané pravidlá v žiadnom prípade nevedú ku skutočnému autentickému povedomiu v zmysle duchovného snaženia jednotlivca. Až keď si je jednotlivec vedomý toho, že duch nepredstavuje iba vzdialenú dimenziu – ako sa to, žiaľ, sugestívne prežíva v cirkvi – , ale že je v pozemskom bytí najhodnotnejšou a najintenzívnejšou súčasťou ľudského bytia, tak až potom zažije jemnosť svojho silového pôsobenia a táto sloboda mu zostane zachovaná dokonca aj po smrti a môže sa v metamorfózach zväčšovať. Preto si musíme klásť otázku, či jednotlivec dokáže v klamlivom sugestívnom čase svojim duchovným a odvážnym rozvojom dať všetkému protiváhu a či môže rozvinúť skutočne pôsobiace nové dimenzie.
Pozemský svet sprístupňuje ľudskému životu celkom odlišné zákonitosti duchovných svetov. Pocity blaženosti v pozemskom svete sa môžu stať prekážkou v posmrtnom živote a cítenia zosnulých sa už potom z pozície pozemského intelektualizmu, či sentimentálnej emocionality, nedajú bližšie pochopiť. Ľudia sa však v dôsledku týchto rozdeľujúcich bariér, ktoré existujú medzi posmrtným a pozemským svetom, čoraz viac stávajú osamelými, odštepujú sa a dejiská pozemského sveta, plné konfliktov, nevyhnutne existujú ako istý druh kompenzácie pocitov nedostatočnosti v duši (duševných deficitov). Každý človek by zo svojho najhlbšieho vnútra chcel nájsť prístup ku kozmu a ak to zažiť nemôže, tak mu ostáva už len zápasiť v pozemskom bytí.
Vzorný občan a vyhnanec
Pohľad na Nemecko nám zvlášť výrazne ukazuje konfliktného a v škandáloch sa zmietajúceho občana. Už nie je možné prehliadať, že klamstvo je duchom spoločnosti vo všetkých jej súčaných podmienkach. Klamstvo patrí ku každodennému životu tak ako patrí k solídnemu životnému štýlu dom so záhradou. Spôsobuje apatiu, zúfalstvo, depresie, veľa štiepiacich procesov a napokom úniky do konzumných kompenzácií. Tých, čo klamstvá vysielajú a šíria, paradoxne ochorie menej. Ohrozené sú viac deti, zraniteľné osoby a často jednoduchí ľudia. Zosnulí sa v dôsledku lži odťahujú od živých. Tento základný štiepiaci proces sa nemôže neprejaviť v narastajúcich psychických ochoreniach. Štiepiaca sa konštelácia so svojim protirečením medzi kozmom a svetom vytláča tých, čo hľadajú pravdu a sú jej verní, na okraj spoločnosti. Vo všeobecnosti tomu zvlášť dobre rozumejú cirkvi, ako svojou politikou týchto už aj tak nepochopených ľudí vytesniť zo súvislostí sociálneho života. Ako sa tomu obrazne vraví, sú daní nabok, vypoklonkovaní, s falošnou zdvorilosťou vyhlásení za neschopných pre spoločenský život. Za vylúčením z kolektívneho života prostredníctvomm klamstva však nasleduje nevidené pozvanie z duchovného sveta. Kto je vyhostený, zažije v tomto svete iný stav. Už nezotrvá v bezpečných údolných priestoroch v dobrom bytí integrovanosti, stratí svoje vzorné občianstvo, zo strany vzorných občanov pocíti vyhnanstvo a ak nie je celkom zakliesnený, vyrazí na cestu na horský vrchol. Jeho pohľad sa však postupne znovunadobnutým vzostupom vyvinie, rozšíri sa a obsiahne prehľad o všetkých ostatných. Na vyčlenenie zo sveta je odpoveďou pozvanie k narastajúcemu duchovnému vývoju. Cirkvi svojou propagandou smerujú k bezprostrednej deštrukcii. Zmocňujú sa človeka bez toho, aby mu vedeli poskytnúť obsah v duši.
Paradox sektárskeho prenasledovania (prenasledovania sekty)
Je pozoruhodné, že jednotlivcovi nadávajú do „sekty“, diskriminujú ho a opovrhujú ním. Ak však tento jednotlivec napíše list referentovi pre sekty s prosbou o informáciu k vyjadreniam, ktoré zazneli na jeho adresu, ako postihnutý a obvinený nedostanete žiadnu odpoveď. Po opakovaných pokusoch, už ako odsúdený, dovolať sa informácie o rozsudku, sa nadriadení referenta pre sekty odhodlajú na písomnú odpoveď. Samotný referent pre sekty však žiadnu odpoveď nenapíše. Prostredníctvom nadriadených je chránený ochrannou materinskou rukou. Sú to zvláštne, ojedinelé štruktúry. Pripadá mi to, ako keby niekto, čo vyučuje jogu podľa mojich kníh, dostal sťažnosť a tento list so sťažnosťou by sa dostal ku mne a ja by som k tejto sťažnosti dával vysvetlenie. Učiteľ jogy by nemusel rozvíjať žiadne ja, pretože by mal vždy nadriadeného, ktorý by zaňho protektorsky vystupoval. Referent pre sekty nepotrebuje hovoriť za seba a zodpovedať za svoje vyjadrenia, pretože zaňho vystupuje chrániaci systém. Z individuálneho jednotlivca sa dnes robí sekta a systém vo svojom skupinovom uväzňovaní a prísažnej zviazanosti obviňuje jednotlivé osoby ako bosorky, konšpirátorov a sekty.
Odpoveďou na vyhostenie je však pozvanie duchovna a kto ho spozná, nemôže inak ako svoju tvorivú silu rozvinúť do väčšej dimenzie. V budúcnosti nebude môcť fungovať vôbec žiadna skupinová spiritualita a preto dostane jednotlivec, ktorý vo svojom živote odvážne smeruje vpred, celkom zvláštnu duchovnú podporu. Archanjelská sila pracuje cieľavedomým a neomylným spôsobom v prospech rozvoja spirituálnej pozície jednotlivej individuality. Odvážny človek preto motivovane zažije svoje dobre premyslené činy a zakúsi svoje samostatne nadobudnuté impulzné sily v neustálom posilňovaní. Prečo sa skupiny a cirkvi trasú pred pravdou? Odmietajú dialóg, rozhovor a znemožňujú akékoľvej objasnenie. Toho druhého treba kriminalizovať, obviňovať zo sektárstva a najlepšie, dáme mu vhodnú diagnózu F21, pretože verí vo svoju tvorivú silu a žije s poznaním, že jeho práca a bádanie prinesú plody.
Význam individuálne formovanej spirituality
V nadchádzajúcom roku budú proti sebe stáť ako dve veľké frontové línie na jednej strane jednotlivec ako „osamelý bežec“ a na strane druhej kolektívne konšpiračné teórie. Môžeme si predstaviť obraz človeka, ktorý bez prístrešia tŕpne v daždi a pozerá sa na obrovskú budovu. Tá vyzerá veľkolepo, mocne a sotva je na nej nejaké okno otvorené. Pôsobí uzavretá do seba a práve svojou uzavretosťou sa odvracia od tých málo ľudí, čo stoja vonku na daždi. Jedna z dimenzií izolácie žije vo svete, v demokracii, v oficiálnom náboženstve. Pomery veľkosti medzi jednotlivým indivíduom a kolektívnym systémom sú z hľadiska fyzického usporiadania mimoriadne disproporčné, z hľadiska duchovného sveta však práve úplne opačné. Jednotlivý človek môže pôsobiť viac a byť účinnejší ako veľký, do seba uzavretý systém.
Nádej pre budúci rok spočíva v individuálne vyvinutej a samostatne nadobudnutej spiritualite človeka, ktorý sa odvážne a neovplyvnený postaví voči degenerovanému systému, nedá sa zviesť zo svojej cesty a ktorý vo výrazne veľkej miere vnesie svoje autenticky nadobudnuté presvedčenie do sociálneho života. K úspechu nemôže viesť „hocijaká“ spiritualita a vôbec nesmieme príliš veriť tomu, že ezoterika dnes už veľa dosiahla. Oveľa viac ide o všetkých tých ľudí, ktorí vďaka svojim skúsenostiam a významným obetiam získali pravé a správne vedomosti a teraz s ich pomocou rozvíjajú v živote istý druh slobodnej a neovplyvnenej postojovej orientácie.
Ľudia, ktorí sa osmelia na túto odvážnu spiritualitu, sú založení – ak dokážeme ten výraz správne prečítať a pochopiť – v istom druhu kresťansko-duchovnej spirituality. Spirituality, ktorú Rudolf Steiner so zvláštnym dôrazom priradil ku kresťanstvu. Neopierajú sa o konfesie a konvencie, ale riadia sa podľa myšlienok o svete, ktoré nadobudli výrazne nemisionárskym spôsobom a svojou autentičnosťou dávajú vzorným spôsobom presvedčivý príklad svojm blížnym.
Spiritualita v tomto roku dospeje k svojmu vyjadreniu prostredníctvom autentických ľudí, ktorí budú pôsobiť na svojej vlastnej ceste „osamelého bežca“. Budú vytesnení zo sveta, avšak pozvaní duchovnou skutočnosťou.
Perspektívy pre Nemecko a Taliansko
Nemecko má do budúcnosti všeobecne zlé predpokaldy. Pani Merkelová je podľa všetkého osobou, ktorá podľa najlepšieho vedomia do dnešného dňa dokázala nemecký duchovný život zaviesť do istého zrieknutia sa seba a z toho prameniaceho sebapreceňovania. Je osobou, reprezentujúcou bezobsažnosť, vzdávanie sa a ona sama dáva signál, že pre krajinu predstavuje problém. Nemecký štát utváral svoje doterajšie dejiny medzi polaritami pýchy a podrobenia, ale nenašiel stred. Žiaden iný štát v Európe nie je tak v područí cirkvi ako Nemecko. Vládu v Nemecku tajne ovládajú cirkevné autority a štát, hoci by jeho ústava aj bola iná, nemá skutočné rozdelenie moci. Toto previazanie štátu a cirkvi nemôže podporovať žiadne pozitívne procesy duševného vývoja. Nemecko nevplýva veľmi priaznivo ani na iné krajiny, pretože z hľadiska celkovej rovnováhy v Európe ostatné štáty oslabuje.
Duch Nemecka by mal dospieť k rozkvetu prostredníctvom spirituality, ktorá je motivovaná cielenou filozofickou orientáciou. Hegel, Schiller, Goethe, Rudolf Steiner boli veľkí duchovia minulosti a podnes vlastne nie sú integrovaní v kultúrnom živote. Tým, že cirkvi ten druh jogy a zaoberania sa spiritualitou, ktorý rozvíjam ja, označujú za najhoršie nekresťanstvo, vedú ho nechtiac do samotného stredu. Zamietajú tento druh spirituality, ustráchane ho vytesňujú zo spoločenských súvislostí a utvrdzujú sa slovani ústavy a kresťanstva. Ktoré kresťanstvo však propagujú? Vyčleňovanie vedie k pozývaniu. Prostriedky vyčleňovania všeobecne, ak posúdime dejiny trochu hlbšie, ešte nikdy neboli vydareným ťahom, ktorý by mohol doviesť vec k úspechu. V dôsledku vyčleňovania sa vyvíja tajné pozvanie a tí, čo sú najviac obviňovaní a prenasledovaní, nadobúdajú presvedčivú učiacu rolu pre všetkých ostatných.
Taliansky duchovný život – hoci je veľmi otvorený a nekoná žiadne vyčleňovania, považuje pojem sekta za neprimeraný a povýšenecký a používa ho ľudovo vlastne len voči cirkvám, ktoré pokrytecky manipulujú – nie je veľmi otvorený pre filozoficko-duchovne formovanú spiritualitu, ako ju ja vysvetľujem. Moja osoba je v Taliansku všade známa a cenená a predsa bude taliansky duchovný život uprednosťovať iné cesty. Dalo by sa dokonca paradoxne povedať, že v Taliansku chýba odmietanie a v jeho dôsledku chýba aj majstrovský kúsok súhlasiaceho pozvania.
Dr. Daniele Ganser
Pre Taliansko, ako istú zvláštnosť, by som videl ako dôležitú osobu Dr. Daniela Gansera s jeho pôsobivou výzvou k mieru. Hoci Daniele v Taliansku ešte nikdy neprednášal, podľa môjho odhadu nie je jeho rola pre túto krajinu celkom bezvýznamná. Taliansko trpí pod geoinžinierstvom a mnohými zlami zo strany ekonomických mocností a v krajine sa znižuje pocit sebahodnoty. Taliansky administratívny systém nie je práve chvályhodný, ak nepovieme priamo, že je jednoducho chaotický a volá po nejednej pomoci zvonka. Takmer uctievajúci pohľad Talianska na Angelu Merkelovú škodí krajine zvnútra von, pretože tento pohľad nemôže nikdy viesť k zdravej slobodnej názorovej orientácii národa. Základnú silu, ktorá riadi Angelu Merkelovú, som už raz vysvetlil a popísal a nie je to veru nič, čo by bolo hodné nadšeného vítania. Taliansko je krajina bohatá na umenie a má v sebe potenciál mierovej misie pre svet. Z tohto dôvodu by mal Daniele Ganser práve tu, v tejto krajine, šancu podporovať už založené uvedomenie pre mierovú prácu.
Odvaha pre individuálne nastavenie (chápanie) spirituality
Všeobecne vidím pre rok 2019 veľký význam spirituality individuálneho jednotlivca. Hoci sa vystavujete nebezpečenstvu, že dostanete diagnózu F21 alebo dokonca F22, ak tvrdíte, že prostredníctvom svojich nadobudnutých vedomostí a svojho rozvinnutého vedomia môžete ovplyvňovať situáciu vo svete a dokonca prírodné podmienky, práve na tomto základe spočíva najväčšia sila pre budúcnosť. Táto možnosť pôsobenia individuality na celok nemá nájsť vyjadrenie v nejakej forme mágie, oveľa viac ide o vznik väčšieho okruhu pôsobenia, ktorý sa začína vyhostenými osobami a žiari ďalej do rôznych rovín. Jednotlivý človek sa stáva vedomým si svojho ducha, uvedomí si, že má schopnosť pestovať jasné a skutočne správne myšlienky. Tieto myšlienky neostanú len u neho samotného, ale stane sa z nich stav bytia – skutočnosť myšlienky a sily – realita, ako ju vyjadril Platón. Myšlienky najprv prúdia do takzvaného duchovného sveta, do sveta brahman, ako sa nazýva v indickom kontexte a potom prúdia do duševne posmrtného sveta, dodávajú odvahu zosnulým. Vo svete v dôsledku toho neprebieha žiadna misionárska činnosť, ale čoskoro bude nasledovať komunikácia a kroky, prinášajúce rast a úspech.
V rastúcej miere si ľudia budú môcť uvedomiť, že ich rozvinuté vedomie má význam pre celok. Individualita nie je bezvýznamný, ale neoddeliteľný faktor celku. Vhodnou spiritualitou, zakladajúcou sa na jasných myšlienkach, získava jednotlivec ohraničenia prekračujúce vedomie a cítenie seba, ktoré sa môžu napokon prejaviť vo väčšom celku.
Zosnulí čakajú práve na toto vedomie, ktorého nositeľom nie sú skupiny, ale jednotlivé osoby. Obavy zosnulých sa môžu potichu ako vedomie presnunúť na pozostalých. V každom prípade možno povedať, že v živote sa nám zo strany spoločnosti nedostáva práve prajné privítanie, prijatie a sú dni, keď sa práve kvôli vyčleňovaniu cítime zúfalo. V hovorovej reči to môžeme každopádne vyjadriť slovami „Niet ale žiadnej pomoci“. Výzvy ku žitej skutočnosti spirituality sú príliš veľké. Jednotlivý človek v dnešných časoch nemá čo stratiť a keď si nemecký občan myslí, že sa má ešte celkom dobre, podlieha zvláštnemu omylu. „Niet pomoci“, spiritualita bude v narastajúcej miere vyžadovaná od každého jednotlivca.
Rok 2019 bude k väčšej a lepšej pohyblivosti a zdraviu viesť práve tých ľudí, ktorí prídu s odvahou na individuálne nasadenie a slobodný prístup ku chápaniu spirituality. Stanú sa z nich hviezdy vo svete, pohlcovanom tieňmi v temnejúcom svete.