Logika pocitu slobody

Originál článku bol zverejnený dňa 28. januára 2022

Článok Heinza Grilla

Zatiaľ čo sa prirodzená ľudská túžba v rámci pozemských pomerov usiluje o najväčšiu možnú slobodu, odhaľuje duchovný svet takmer protikladný obraz v zmysle vôle a dospievania k povinnosti. Človeka možno pozorovať čisto podľa psychologických a viditeľných materiálnych prejavov, pričom vtedy sa ako slobodný javí každý občan, ktorý vlastní dostatok privilégií, vďaka ktorým je ekonomicky nezávislým a ktoré mu neprinášajú žiadny stret s autoritami. Vládca, ktorý sa teší dobrému zdraviu, disponuje mocou a nemusí nad sebou znášať žiadnu autoritu, sa v pozemskej existencii javí byť neobmedzene slobodným a to celkom obzvlášť vtedy, keď nenesie nijakú zodpovednosť voči svojmu ľudu alebo spoločnosti. Sloboda tu na zemi by sa mohla celkom vyhýbať povinnosti s jej morálne ľudským charakterom a väčšou duchovnou skutočnosťou. Subjektívne zvolený pojem slobody, s emocionálnym pocitmi slobodnej existencie a bez vnímania duchovnej skutočnosti, je veľmi jednostranným.

V duchovnej skutočnosti, ktorá reálne existuje v takzvaných vyšších svetoch, tam, kde pôsobia tvorivé sily v zmysle anjelských hierarchií a tam, kde sa nachádza Platónom popísaný svet ideí a myšlienok, sloboda nie je, pretože tam chýba jej opak, nesloboda. V týchto celkom odlišných a pozemskými zmyslami ťažko uchopiteľných dimenziách žije skôr javová forma nevyhnutnosti, naliehavej potreby, požiadavky a teda povinnosti. Zákon tvorenia od menšieho k väčšiemu celku žiari v nevyhnutnej požiadavke svojej vlastnej vôle a nastávania. Myšlienka alebo idea, ktoré prináležia duchovnému svetu, chcú prostredníctvom človeka povstať vo svojej celkovej bytostnej sile a snažia sa o identitu s pozemským svetom. Chcú rásť a priniesť tú najvyššiu morálnosť. Krása myšlienky chce dospieť až do vnímania formy.

Vnímanie slobody v protiklade k obmedzovaniu

Pohľad na to, ako sú dnes ľudské pocity založené v zmysle zodpovednosti, ukazuje, že ľudské schopnosti vnímania vykazujú veľmi vysoký pocit zodpovednosti voči vonkajším, materiálnym prejavom a v protiklade k tomu sa javí, akoby ľudia vlastne neprechovávali žiadne pocity povinnosti voči duchovným pravdám a posmrtným svetom, napríklad voči vzťahom k zomrelým a ani voči zákonom, ktoré vyplývajú z podstaty duchovných svetov. Svet matérie so všetkými jej viditeľnými a citeľnými vonkajšími prejavmi dominuje duševného telu človeka a potláča vyššiu zákonitosť, ktorá dýcha v tichu všetkých procesov sveta.

Každý, kto začne duchovné školenie, musí si byť vedomý, že sa musí vzdať mnohých pozemsky razených žiadostivých vzorov správania a musí utvárať vzťahy na prospech väčšej zodpovednosti, ktorú v rastúcej miere prijíma vo vzťahu k ľudstvu a celému svetovému tvorstvu so všetkými jeho duchovnými vývojovými dimenziami. Keď sa vo všeobecnosti hovorí o tom, že takzvané vyššie ja nepredstavuje len čisto fantastický prelud, ale je kozmickým a duchovným svetovým ja, morálne platným a všetko zahŕňajúcim vedomím, pochopíme, prečo v žiadnom prípade nemožno povedať, že vo vnútri by sme mali nájsť a uskutočňovať iba Boha, teda len vlastné ja, alebo ako hovoria mnohí ezoterici a takzvaní osvietení, že prostredníctvom svojich božských objavných ciest viac nestoja v kolobehu nových zrodení od inkarnácie k inkarnácií. Oveľa viac je potrebné bezpodmienečne rozpoznať, že každé sebauskutočnenie predstavuje vzrastajúci krok k sociálnej a všeobecne platnej zodpovednosti voči ostatným ľuďom, avšak nie bez duchovného vnímania pravdy. ¹⁾ Je mylné, keď Kurt Trepperwein hovorí, že vraj všetko poznanie, ktoré stojí v knihách, máme v sebe a preto už nemusíme čítať knihy. Štúdium je dokonca naliehavo potrebné, lebo hoci človek v sebe nesie zákony duchovného sveta ako skrytý zárodok, musí sa ich učiť objavovať prostredníctvom štúdia a poznávajúcej bádajúcej činnosti. Zaoberaním sa spirituálnymi myšlienkami sa rozvíja duchovná podoba človeka. A táto by sa nerozvíjala, keby človek ostal uzatvorený sám v sebe a nepokúsil by sa naplniť cestu sebauskutočnenia prostredníctvom svojho doposiaľ nadobudnutého vnútra. Rovnako ako sa bez štúdia a odborných poznatkov nemožno stať architektom, nedá sa ani stať duchovným človekom bez štúdia duchovných svetov a ich zákonitostí, foriem a morálnych princípov. Napredujúci duchovný rozvoj v žiadnom prípade neznamená moc v zmysle ovládania a dominancie, ale veľký a centrovaný dych zodpovednosti, ktorý získavame zo skutočne dosiahnutého spirituálneho poznania. Vnímanie slobody je skutočne dané len čiastočne a to len vo vzťahu k určitým pozemským danostiam, pokiaľ tieto dokáže presahovať prostredníctvom vyššieho a dobre podloženého získaného poznania. Vo všeobecnosti však v pozemskej existencii sloboda bez pridania rozvinutého úsilia o duchovné uskutočnenie neexistuje. ²⁾ Sloboda, ktorú možno rozvinúť v duši, korešponduje s takzvaným slobodným dychom. Pozri knihu „Slobodný dych a svetelno-duševný proces“.

Bohužiaľ, mnohí ľudia, ktorí sa zaujímajú o duchovný rozvoj, vnímajú štúdium ako alternatívnu možnosť ako uniknúť preč z ťažkostí života a obklopiť sa príjemnejšími a radostnejšími pocitmi. Cesta do novej zvolenej skupiny sa priam núka v časoch korony, ktorá pracuje s všemožnými iracionálnymi podvodmi a kolektívne uchopuje duše ľudí. Toto oslobodenie sa od vonkajších ťažkostí môže byť elementárnym a podstatným krokom k prvému rozvoju, no i tak vyvstáva otázka povinnosti, ktorú má a musí prijať každý jednotlivec vo vzťahu k celkovému ľudstvu a voči duchovnému procesu nastávania. Možno si môžu položiť otázku o trochu archaickom a predsa klasickom, stále platnom zmysle a pátrať, k akému vnútornému, osobnému obetnému skutku voči svetu a jeho priaznivému zotrvaniu sú naozaj pripravení. Sicílsky starosta išiel na pláž a vstúpil do protestnej hladovky, keďže už nemohol súhlasiť s podmienkami politiky a klamstvami, ktorým boli ľudia vystavení. Vychádzajúc z podmienok doby a z prirodzene zvolenej sociálnej zodpovednosti voči blízkym osobám je takýto obetný čin veľmi dobre pochopiteľný a preukazuje záujem o blahu celku.

Ak by sme príliš nezdôrazňovali pozemskú slobodu a nekládli pozemské blaho na prvé miesto životného cieľa, ľahšie by sme sa obránili proti všetkým klamlivým kampaniam a proti vplyvom iracionálnych nariadení. Možno by do štrajku vstúpili všetci tí ľudia, ktorí si rozum považujú viac než vonkajší životný pocit, keby aj nie hneď do protestnej hladovky, ale len do pracovného štrajku, alebo by jednoducho ostali doma, takže v každej ekonomike by automaticky vznikol stav najvyššej núdze. Neustále traumatizujúce sebaponíženie a akceptovanie nespočetných dávok klamstiev ničí všetky ešte jestvujúce, zostávajúce cítenia pozemskej normálnosti a života v sebaurčení, ako aj duchovný vnútorný pocit povinnosti. Čím je alebo v čom spočíva povinnosť každého občana v čase korony? Prijatie tej najlepšej povinnosti robí človeka v každom prípade slobodnejším voči pozemským podmienkam, hoci si vyžaduje veľkú obeť.

Duchovné školenie poskytuje človeku možnosť objaviť svoju vnútornú povinnosť a riadiť svoj život z duchovných, vnímateľných obsahov, takže napokon v pozemskom svete nepovstane pseudosloboda, ale skutočný zmysel slobody v komplexnej miere v duši človeka. Materiálna sloboda človeka nemôže dostatočne uspokojiť, oveľa viac totiž potrebuje duchovnú silu, ktorá ho vydvihne zo strachov materiálnych pocitov straty a daruje mu skutočné bezpečie. Zodpovedným, intenzívnym a vedome uskutočneným rozvojovým krokom jednotlivca k duchovnému vzostupu a väčšej zodpovednosti možno napríklad zdravotne podporiť päťsto iných oslabených ľudí a poskytnúť im lepšiu nádej do budúcnosti. Nielen dvaja alebo traja príbuzní obdržia odmenu za rozvojový krok, ktorý individuálne uskutočnil jednotlivec, ale dosiahne ju oveľa viac ľudí a zlepšia sa aj podmienky vo svete. Každý pozitívne postupujúci rozvoj pridá ľudstvu vychádzajúci slnečný jas, ktorý uvoľní mrazivý chlad s jeho zvierajúcim zovretím, ale tieto cesty vyžadujú obetnú silu a školenie a dnes chýbajúcu pripravenosť, vydať sa nimi.

Príklad z evanjelií

A hľa, pristúpil k nemu ktosi a spýtal sa: Majstre, čo dobrého mám urobiť, aby som mohol mať večný život? Odpovedal mu: Čo sa ma spytuješ o dobrom? Jeden je dobrý. A ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania. On sa spýtal: Ktoré? Ježiš riekol: Tieto: Nezabiješ, nescudzoložíš, nepokradneš, nevydáš krivé svedectvo, cti otca i matku, miluj blížneho ako seba samého. Mládenec mu odpovedal: Toto všetko som zachovával: čo mi ešte treba? Ježiš mu riekol: Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj majetok, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebesiach: potom príď a nasleduj ma! Keď mládenec počul túto reč, odišiel zarmútený, lebo mal mnoho majetku. (Matúš 19,16-22)

Väčšina ľudí horlivo a predsa veľmi pasívne nasleduje jednotlivé prikázania, interpretujú ich podľa subjektívnych hodnotení a tak sa cítia byť dostatočne spravodlivými, istými a snáď dokonca aj dostatočne slobodnými v pozemskom živote.

Pozemské pocity slobody však môžu byť veľmi klamlivými, lebo sa väčšinou zakladajú na telesnom pocite blaha. Duchovné školenie pritom od určitých okamžikov ukazuje, že jednotlivec musí zanechať svoje bohatstvá – čím nie sú myslené vonkajšie statky, ale vo vnútri nahromadené väzby. Nie sú to vonkajšie okolnosti, ktoré fixujú ľudskú myseľ na svet a ktoré bránia vstupu svetla pokojného poznania. Lež sú to práve väzby vo vnútri, ktoré sú väčšinou aj veľmi hlboko založené. Človek je v každom prípade na týchto telom určovaných a psychicky vnímateľných rovinách otrokom seba samého a je často skľúčený, oslabený a v rozhodujúcich momentoch neslobodný konštruktívne a produktívne sa rozvíjať. Často sa preto stáva, že rozliční ľudia, ktorí sa už dávno mali zbaviť svojich falošných úsudkov a vlastného egocentrického sebavedomia, projektujú na blízkych, na takzvanú zlú spoločnosť a nezriedka na tie osoby, ktoré ich prevyšujú vedomosťami, inteligenciou a určitou mierou zrelosti duše.

Ľudstvo dnes do značnej miery práve stojí na prahu, ktorý opisujú evanjeliá. Iba konanie dobra v zmysle nasledovania prikázaní a tichej oddanosti, ktorú dnes jednotlivec môže prejavovať prostredníctvom takzvanej dobročinnosti, nie je pre rozvoj postačujúce. Ľudia dnes musia myslieť ideály, realizovať ich v praxi s obetavou odvahou a prevziať zodpovednosť za svoje činy a rozhodnutia. Tiché stiahnutie sa, ktoré sa s obľubou predvádza v joge alebo ktoré poznáme ešte z dávneho kláštorného života, je pre súčasnosť nepoužiteľné.

Svojrázny opak rozumu a rozvoja

Čím viac duchovnej disciplíny a z nej vznikajúcich pravdivých pocitov pre povinnosť a slobodu sa stratí, tým viac je človek odkázaný na svoje vlastné telo a pripútaný k vnútrotelesným pocitom. Z ezoterického hľadiska sa prejavujú ozajstné, z organického tela stúpajúce impulzy, ktoré zachytávajú a iritujú vedomie človeka. Rozum uchopujú nízke impulzy takzvaného astrálneho tela, isté vzorce správania pre prežitie a uvrhnú ho do „rozumu klamstva“. Sugescie, ktoré sa v súčasnosti šíria smerom von, sa v individuálnom živote stávajú autosugesciami a človek viac nedokáže rozlíšiť, či názor, ktorý má, nadobudol sám alebo mu bol uložený zvonka. Celé cítiace telo sa zbortí ako brehy rieky pri povodni. Prejavia sa však poruchy, keďže ľudia príliš počúvajú sugescie doby a zdanlivo sa usilujú zachrániť alebo údajne si zachovať slobodu v pozemskom živote, ktorá ešte neprijala esenciu povinnosti.

Prejavia sa najrozličnejšie protiobrazy prostredníctvom vegetatívnej dystónie³⁾ Vegetatívna dystónia je súhrnný pojem pre súbor rozličných symptómov, ktoré súvisia s nedostatočnou funkciou vegetatívneho nervového systému. K prejavom patria nervozita, poruchy spánku, kŕče a srdcovo-cievne problémy., ktoré v ľudskej spoločnosti prevzali velenie. Politika sa stala „komediálnou šopou“ a ekonomika predala svoj výskum a prijala úlohu kresťanskej inštitúcie, ktorá bez vysvetlenia demonštruje dogmy. Organický život stúpa do vedomia a potláča zdravé procesy vnímania a akékoľvek účinky obsažnej myšlienky. Médiá strácajú svoj typický záujem o senzácie a hlásia vo funkčne strojovej forme stále rovnaké vety, ako napríklad „a počty infikovaných sú vysoké ako ešte nikdy.“

Opak rozumu a duchovného rozvoja vzniká aj v náboženských oblastiach, v ktorých je egoizmus často zahrabaný oveľa horším spôsobom než v bežných životných a pracovných situáciách. „Môžem robiť len to, čo naozaj chcem!“ znie sebapotvrdzovacia fráza a demonštruje neuveriteľne vysoké pripútanie k emocionálnym náladám tela.⁴⁾ V rámci duchovne spirituálneho školenia sa často rozvinie konflikt, keď žiak povie, že by chcel byť slobodným a robiť len to, čo mu signalizuje jeho telo a jeho pocity. Iní zase hovoria, že môžu robiť len to, čo v plnom rozsahu dokážu pochopiť. Tieto výroky sú však subjektívne a signalizujú silné väzby v mysli. V skutočnosti sa učiaci musí rozumným a usporiadaným spôsobom dlhší čas venovať duchovne-spirituálnym obsahom, lebo až po uplynutí dní, týždňov alebo mesiacov sa uvoľnia staré väzby a spirituálne obsahy sa stanú novými silami. V tomto zmysle platia pri učení rovnaké zákony ako pri nadobúdaní jazykových znalostí. Keď bude niekto vychádzať z materinského jazyka, nedokáže sa naučiť cudzí jazyk. Musí sa orientovať na nové cítenia, tieto získavať a až po primeranom čase prinesú nové slová do jeho vnútra primeranú kultúru a duševné cítenie. Sicílsky starosta tiež s istotou nenasleduje svoje telesné pocity, keď vynakladá obeť protestnej hladovky a usporiadava svoju vôľu podľa vyššej cieľovej orientácie.

Pohľad do duševného posmrtného sveta ukazuje veľmi jasne, že ľudská existencia nepredstavuje tú skutočnosť, ktorú si privlastnila svojím poviazaným myslením, cítením a vôľou, ale oveľa viac prestupuje do sveta dávania a obetovania. Všetky dary, ktoré jednotlivec v živote poskytol pre univerzálne dianie a celok a všetky pocity, ktoré nadobudol v autentickej skutočnosti, sú jeho pravým bohatstvom, zatiaľ čo na seba naviazané svojvoľné požiadavky vôle, na telo viazané pocity a tak veľmi obmedzené intelektuálne rýmy nielenže nemajú žiadnu hodnotu, ale v posmrtnosti dušu zatieňujú pre kozmické zjednotenie a svetlé vnímanie.

Praktické možnosti pre rozvoj viac skutočného pocitu slobody

Keď človek trpí nadváhou, nemôže byť úspešným, keď začne priamo od tela a usiluje sa odbúrať nadbytočné kilogramy len extrémnym úbytkom stravy. Pravdepodobne podľahne mnohým nátlakom, ktoré ho znova fixujú na telo a navodia neslobodu. Čím viac sa mu však podarí nanovo usporiadať vzťahové pomery, tým prirodzenejšie sa spravidla darí regulácia hmotnosti a hoci ju napokon musí sprevádzať aj určitá disciplína v oblasti prísunu stravy, vznikne vďaka väčšej radosti telesná sloboda a estetický prínos pre život.

Kto ale ukáže človeku pravý poriadok, ktorý má navodiť v zmysle cieleného obetovania voči nepoužiteľným spôsobom správania a záťažiam, a pravé kroky, ktoré sa má s precíznou aktivitou učiť viesť k cieľovej perspektíve? Pre vyjasnenie osobných pomerov nepotrebuje ani tak priamu psychoterapeutickú analýzu, než skôr spirituálne a kvalitné životné poradenstvo. Poradca má byť skôr koučom, lebo musí poznať spirituálne zákony a disponovať náhľadom do duchovného sveta. V snahe zbaviť sa negatívnych vlastností si človek často práve naloží väčšinu nesolídnych nátlakov a dlhotrvajúcim zaoberaním sa sebou samým často minie svoje skutočné životné ciele. Čím viac sa totiž niekto musí zaoberať sám so sebou a vnárať sa do zdrvujúcich sebaanalýz, tým viac času stráca pre realizáciu vhodného životného diela a istým spôsobom potom už nepatrí sám sebe v zmysle väčšieho celku, ale len svojim vlastným poviazaným telesným pocitom.

Podobne, ako to vyjadril Edward Bach, že proti negatívnym vlastnostiam a nerestiam netreba bojovať, ale treba ich nahradiť ich opakom, to prebieha aj na spirituálnej ceste, len trochu v širšej podobe. Z väzieb a negatívnych zatieňujúcich potenciálov, ktoré duši bránia urobiť rozvojový krok, sa môže prebudiť myšlienková sila a disciplinované uskutočňovanie novej dimenzie. Prakticky by to mohlo vyzerať tak, ako ukazujú nasledovné príklady:

1. Tí, ktorí príliš rýchlo posudzujú iných a nad rámec svojich malicherných hodnotení nerozvíjajú žiadnu konštruktívnosť, si disciplinovane zakážu akékoľvek rýchle slová mudrovania, odsudzovania alebo jednostranného hodnotenia. Radšej sa budú zaoberať povahou svojich blízkych a získajú konštruktívny, celostný úsudok, ktorý pôsobí v každom ohľade empaticky, povzbudivo a ľudí spája.
2. Tí, ktorí trpia vzťahovými problémami a z potreby bezpečia sa viažu na svojich partnerov, svoju rodinu alebo priateľov, sú trvalo neslobodní. Tieto väzby musia celkom zanechať a rozvinúť vyšší celkový vzťahový ideál ľudstva k vyššej idei. Vyšší vzťahový ideál im umožní vyzdvihnúť sa nad malicherné úzkosti.
3. Tí, ktorí majú strach o svoje pracovné miesto a v dôsledku korona opatrení prijímajú zo spoločenského systému závislosti, s ktorými nesúhlasia, musia tieto malicherné strachy rozpoznať a označiť ich za nepodstatné. Súčasne namiesto výlučne osobne záchrannej stratégie majú hľadieť na ľudstvo a jeho núdzu a prevziať väčšiu zodpovednosť za mnohých, ktorí sú v podobných situáciách.
4. Tí, ktorí sú spirituálne orientovaní a veria, že by mali mať veľa času pre seba a neustále sa odťahujú od života, nech prinajlepšom eliminujú falošnú predstavu o sebe a nestrácajú ďalej čas s osobnými modlitbami, monológmi, sebaanalýzami a štúdium vlastného napredovania. Najlepšie bude, ak sa v ďalšom smerovaní začnú zaujímať o vysoké ideály a premyslia si, ako by tieto mohli vstupovať do sveta v zreteľnej podobe.
5. Tí, ktorí majú strach pustiť sa do nasledujúcej dimenzie, mali by sa čo najrýchlejšie vzdať svojej skrytej pôžitkárskej márnivosti a nemali by strácať čas. Rezervovaný čas je pre týchto ľudí strateným časom a tu platí, že čas treba využiť pre zodpovedné úlohy a pre rozvoj ideálov. Títo ľudia sa musia naučiť prijímať rozhodnutia. Nezávisle na tom, či pociťujú silu k rozhodnutiu alebo nie. Od toho momentu, kedy rozhodnutie prijmú, bude k nim prúdiť nová éterická sila. ⁵⁾ Éterické sily sú v jednoduchom zmysle slova budujúce životné sily, ktoré sa uvoľňujú z rozumných myšlienok a rozhodnutí, ktoré sa prenášajú aj do dlhšieho časového obdobia.
6. Tí, ktorí majú sklony nariekať a sťažovať sa, ktorí sa cítia ako obete kolegov alebo spoločnosti, musia tieto formy agresie okamžite pochovať. Slzy v tomto zmysle nie sú výrazom postihnutia, ale agresívneho, skrytého sebazdôrazňovania. Nikomu neposlúžia a škodia rozvoju. Títo ľudia sa musia usilovať o duchovné poňatie života a formovať svoj život zo spirituálnej myšlienky.
7. Tí, ktorí chcú byť vždy dobrými a najradšej by sa všetkým ostatným zapáčili kvôli vlastnej samoľúbosti, tí, ktorí veria, že by sa im pre ich dobročinnosť dobre darilo aj v nebi, sa musia železne zdisciplinovať a prekonať svoj škaredý, meštiansky postoj. Mali by sa zaoberať filozofiou a krištáľovo jasným myslením a vychádzajúc z neho nanovo založiť život s ušľachtilými myšlienkami.

Človek sám pravdepodobne nikdy tieto obetné činy neurobí správnym spôsobom, pretože ľudská myseľ je zaujatá vlastnou vôľou, ktorá je spojená s mnohými pocitmi. Tieto obetné činy možno radostným a správnym spôsobom objaviť prostredníctvom vhodných rozhovorov s osobami, ktoré sú dostatočne zdatné v duchovnej disciplíne. Každý krok k pozitívnemu rozvoju vlastného potenciálu v zmysle univerzálneho rozvoja povedie v každom prípade k oslobodeniu minimálne ďalších päťsto osôb. Duchovná iskra neostáva tichým, osamelým občanom; zapaľuje oheň, ktorý so sebou nesie ďalšiu premenu. Každý, kto sa nachádza na tejto ceste a prostredníctvom seba, v sebe samom a presahujúc seba pre celé ľudstvo vynaloží skutočnú obeť, pobadá, že zažije dotyk pocitu slobody.