Podujatie o vzdelávaní v súčasných problémových časoch

Pojmy „dôvera“ a „viera“

Dňa 24. septembra 2022 sa neďaleko Salzburgu konalo podujatie, ktoré viedol Michael Hüter a na ktorom som vystúpil ako referent na tému „Umenie spájania v časoch odlúčenia“. Michael Hüter, historik, filozof a výskumník v oblasti detského vývoja, dokázal veľmi živo prezentovať rôzne postrehy o tom, kedy a za akých podmienok osobnosti svetových dejín v minulosti rozvinuli svoj potenciál a mohli dosiahnuť úspech. Rodičia týchto osobností väčšinou nežili v pasci dobových konvencií, ale žili podľa spravodlivých, nadradených koncepcií rozumu a odvážili sa podnikať odvážne kroky k sebaurčeniu a rozvoju samostatne usporiadaných vzťahov. Príkladom toho boli aj rodičia Leonarda da Vinciho. Michael Hüter uviedol ako ďalší príklad aj Alberta Einsteina, ktorý sa naučil rozprávať až vo veku troch rokov, čo je okolnosť, ktorá by dnes upútala okamžitú pozornosť psychológov.

Nakoniec sme v spoločnej práci podrobnejšie skúmali pojem „dôvera“ a v ďalšej forme aj pojmy „zodpovednosť“ a „viera“. Prítomní účastníci živo pracovali a mali aktívne príspevky, ktoré viedli k výkladu pojmov a rozboru. Ku koncu podujatia, keď tieto pojmy dospeli do bližšej konkretizácie, prichádzalo nespočetné množstvo žiadostí o slovo. Súčasná spoločenská situácia a otázky, ako sa napríklad vysporiadať so situáciou v školstve a požiadavkou na nosenie rúšok, v závere podujatia takmer ustúpili do úzadia. Čo znamenajú pojmy dôvera a viera a s nimi úzko súvisiaca zodpovednosť voči výchove a životu všeobecne?

Otázka dôvery nesmie v žiadnom prípade predstavovať slepú poslušnosť, ale musí byť úplne oslobodená spod cirkevných dogiem a musí byť súčasťou diskusií o individuálnom posilnení. Pokiaľ sa len riadime daným cirkevným presvedčením, povinnosťou poslušnosti a zdanlivo osvedčenými náboženskými konceptmi a nevedome ich držíme vo zväzujúcej dôvere, ľudské vedomie nemôže skutočne napredovať k dosiahnutiu svojho individuálneho potenciálu. Falošné zväzujúce formy viery, ktoré boli po mnoho storočí vyučované najmä cirkvou, obmedzujú ľudský tvorivý potenciál a ochromujú odvážny rozvoj duše. Napríklad vychovávateľ musí mať určitú vieru vo vývojové procesy, ktoré v dieťati prirodzene nastávajú, a náležite musí mladým, rodiacim sa stvoreniam ponechať otvorený priestor bez požiadaviek na väzby. Zároveň si to vyžaduje dôveru vo vlastné výchovné schopnosti a predovšetkým v ľudské vyžarovanie. Šľachetné a dobré skutky, príkladné, čestné správanie, jasné rozumné činy majú na deti vždy vplyv a to v zmysle nevideného a predsa veľmi prítomného potenciálu. Ak sú rodičia autentickí a usilujú sa o priaznivé, múdre, jasné, najlepšie zvolené, ideálne podmienky pre rozvoj, na deti vždy žiari veľmi priaznivá energia. Posilnenie správnych a múdrych, alebo inými slovami, pokrokových a rozumných duchovných myšlienok umožňuje deťom nájsť v živote tie správne vzťahové základy a ľahšie naplniť svoj vlastný založený potenciál. Pri bližšom pozorovaní možno vidieť súvislosť medzi múdrosťou naplnenou, správnou orientáciou a priaznivou vzťahovou sférou.¹⁾ Súvislosť medzi múdrosťou a vzťahom bola spočiatku založená na duchovnej perspektíve. Ak niekto rozvinul svoj život podľa múdrosťou naplnených zásad, toto duchovné bohatstvo si nesie so svojou dušou do posmrtného sveta. Avšak podľa náuky o reinkarnácií sa duša opäť vracia do telesnosti. Vďaka múdrosti vyvinutej v predchádzajúcej existencii objaví neobyčajne krásne a hodnotné vzťahy s radosťou a prežívanou láskou. V tomto zmysle vedie rozvinutá múdrosť k intenzívnejšiemu rozvoju vzťahov.

Pojmy „viera“ a „dôvera“ možno bližšie charakterizovať vtedy, keď sa do centra pozornosti dostane ľudský tvorivý potenciál. Myšlienka alebo vízia, ktorá je myslená racionálnym spôsobom, môže byť realizovaná prostredníctvom základov ľudského tvorivého potenciálu. Je to dôvera v myšlienku, ktorá môže a chce byť vypracovaná prostredníctvom človeka. Dôvera znamená vnímať myšlienku ako realitu. Znamená uznať ducha ako skutočnosť, lebo myšlienka je duchom a je ľudským duchom a jeho tvorivým potenciálom. V tomto zmysle je otázka dôvery založená na skutočnosti, že človek má schopnosť myslieť myšlienku, ktorá dnes ešte nepredstavuje realitu, ale ktorú dokáže priviesť do realizácie prostredníctvom rastúcich zámerov a vedomým zaoberaním sa ňou. Pojem dôvera teda vo svojej ušľachtilej forme odkazuje na dôveru v myslené, uvážené a k rozvoju smerujúce myšlienky. Otázka dôvery nie je otázkou slepej poslušnosti alebo nejasného zachovávania presvedčenia, ale je skôr výsledkom logického skúmania podmienok života. Ak sa vychovávateľ alebo matka sami vychovávajú k tomu, aby dôverovali v možný a najlepší zvolený vývoj, môžu na logickej úrovni objaviť rastúcu dôveru, ktorá dáva istotu a tak budú smerom k dieťaťu vyžarovať spôsobom, ktorý v ňom podporí zdravie.

Napríklad, keby Kolumbus nemal dôveru v myšlienku, že Zem je guľatá, nemohol by sa pustiť do odvážnej cesty okolo sveta.

Podujatie končilo slovami rečníkov, že práve rodičia môžu dať mimoriadne dôležitý, zmysluplný dar nielen deťom, ale celému svetu. Netreba čakať na nové vzdelávacie systémy, ale podniknúť odvážne kroky na ceste k racionálnemu sebaurčeniu.