Korona-problém ostane neriešiteľným, kým nebude zohľadnená jeho duchovná príčina

Článok Heinza Grilla

Pravdivé cítenie súčasnej situácie

V zmysle hlbšieho posúdenia možno rozvinutý ľudský citový život považovať za inštanciu pravdy. Existujú tiché cítenia prameniace z vnímania objektívne jestvujúcej skutočnosti a tieto sa viac alebo menej zreteľne prejavujú v ľudskom pocitovom živote ako takzvané tušenia a tiché intuície. Tak ako školené vedomie dokáže vnímať vydarené proporcie a rozlíšiť ich od nevydarených pomerov, rovnako tak dokáže aj rozlíšiť skutočnú realitu od predstieranej. Ľudské vnímanie, pokiaľ je aspoň do určitej miery integrálne, čestné a rozvinuté, môže v dnešnom čase cítiť určitú beznádej s úplnou disproporcionalitou, pretože sú viac ako kedykoľvek predtým citeľné isté zaťažujúce protirečenia ničivého a extrémne morbídneho princípu. Napriek niektorým subjektívnym pocitom šťastia, ktoré si človek môže v rozličných situáciách iluzórne zadovážiť, objektívne pretrváva stiesňujúca a zaťažujúca ťažoba beznádeje.

Tieto pocity, ktoré skutočne zodpovedajú duši človeka, poskytujú určitú prognózu pre budúcnosť. Táto je zdrvujúca a akoby neúnosná. Tí ľudia, ktorí dnes z dôvodu vlastnej slabosti a pasívnej poslušnosti veria médiám, v skutočnosti klamú sami seba a svoj skutočný vnútorný cit pre pravdu prekrývajú vrstvami tieňov.

Ako sa prejavuje duchovná dimenzia súčasnej politiky?

Duchovné vyjasnenie príčin klamstiev a manipulácií sa nezakladá na psychologickom antropologickom skúmaní, ale na celostnej vývojovej antropológii, ktorú je potrebné prežívať na jednej strane pre celé ľudstvo, a na druhej strane predsa do značnej miery aj pre každú individualitu zvlášť. Vo viditeľnom svete sa neudeje nijaká udalosť bez duchovného, nadzmyslového vplyvu. V čom spočíva otázka vývoja?

Vonkajší jav klamstva, ktorý vstupuje do médií a mnohých politických snažení, má iste svoj psychologický význam, ale okrem toho má aj svoju duchovnú príčinu. Štátne systémy usmerňujú psychologickým spôsobom pomery prostredníctvom korony a počítajú svoje hospodárske zisky. Toto pôsobenie však môžeme zažívať vo viditeľnom svete. Na začiatku prejaveného javu však predsa vždy stojí duch s jeho čistou sférou myšlienok. V strede tohto vývoja sa ukazujú takzvané metafyzické zjavenia, môžeme ich nazvať bytosti alebo bytostné vlastnosti, ktoré sa v sánskrte nazývajú bhavah.¹⁾Slovo bháva pochádza pôvodne zo slovesa bhú a popisuje nastávajúce, to čo práve vzniká alebo čo sa práve prejavuje. Dá sa to preložiť ako „stav“. V prenesenom zmysle je pojmom bháva mienený vnútorný stav človeka, jeho spôsob myslenia, utvárania názorov, jeho vnútorný úmysel alebo pripravenosť k činu.

Sánskrtský verš „jad bhávam, tad bhavati“ vyjadruje túto myšlienku: „Človek sa stáva tým, čo je jeho vnútorným bytostným stavom (bhávam)“. Tieto bytosti sa takmer vždy zrkadlia v psychologických okolnostiach spoločenského systému a pri presnom skúmaní pozorujeme nálady beznádeje. Ďalej sa rozvinú ďalšie psychologické obrazy ako strach a nakoniec nastávajú fyzické dôsledky ako choroby, konflikty a jednostranné spoločenské mocenské pomery.

Aké metafyzické okolnosti sú viditeľné v kozme, aké bhutani²⁾ Sánskrtský koreň slova bhú, teda „stávať sa“ alebo „byť“, vytvára prechodník bhúta, teda „staný, uskutočnený“. Keď je bhúta používané ako podstatné meno, znamená bytosť, alebo to, čo už nastalo. Bhútáni, teda množné číslo, sú podľa sánskrtu všetky živé tvory, ktoré obývajú Zem, počnúc od neviditeľných, čisto duchovných bytostí až k ľuďom, zvieratám a rastlinám. (Monier-Williams sánskrtsko-anglický slovník, 1899) . alebo bytosti sa zjavujú, ktoré prinášajú tieto pocity beznádeje, strachu a straty vízie do budúcnosti až do vnútra ľudských sŕdc? Dalo by sa povedať, že je predsa samozrejmé, že vzniká beznádej, keď sú človeku zakázané prirodzené kontakty a pod hrozbou trestu bude musieť nadlho, alebo možno aj navždy nosiť rúško. Toto sú však, ako už bolo spomenuté, viditeľné, fyzické dôsledky, ktoré vznikajú z predchádzajúcich príčin. Vonkajšie podmienky by sa iste mohli veľmi rýchlo zmeniť, ak by boli vnútorné kvality bytia, bhavah, alebo inak vyjadrené skryté vôľové pomery ľudského charakteru na to pripravené a dostatočne silné. Pri pohľade do kozmu s duchovno-metafyzickými predpokladmi sa táto beznádej, ktorú človek cíti vo svojom citovom živote, tiež skutočne ukazuje ako veľká bytosť, ako mahabhutani. Aj keď je táto bytosť neviditeľná, predsa má svoju nadzmyslovú existenciu. Za svetlom slnka sa ukrýva zvláštna, veľmi nepríjemná, veľká tieňová postava.

Snahy, ktoré mnohí ľudia s vynikajúcim odborným poznaním vynakladajú proti nevedeckosti a klamstvu fenoménu korony, ako Dr. Wodarg, Prof. Bhakti, Dr. Schiffmann alebo Markus Hainz, sa nateraz zdajú akoby nevypočuté. Individuálne silní ľudia, ktorí sa angažujú, sa v dôsledku mašinérie doby dostávajú do nebezpečenstva vyčerpania. Predsa sú však títo ozaj príkladní vedci a právnici dnes činní a zaslúžia si najväčšiu možnú úctu. Mašinéria sugescií napreduje napriek týmto solídnym protihlasom nenásytne ďalej a pocit človeka, že ďalšiu veľkú skazu zjavne nedokáže zastaviť čisto logickou argumentáciou, je správny. Vzniká deprimácia, pretože táto požadovačná bytosť je ako stvorená postava potajme citeľná a má väčší sugestívny vplyv, než akýkoľvek ľudský rozum. Ako agresívne, tak aj láskavé konanie s porozumením, ktoré chce prinavrátiť zdravý rozum, končí v čudesných deprimáciách. Pocity beznádeje ukazujú, že svet a ľudský vývoj dospel ku krutému sebazničeniu.

Ako môže tak veľká masa ľudí podliehať klamstvám?

V duchovnom svete sa ukazuje obraz šľachetného a slávneho boja, ktorý sa odohráva medzi človekom, ktorý by chcel individuálne pozbierať svoje sily a človekom, ktorý sa podriaďuje kolektívnym zajatiam.³⁾V tomto popise ide o čisto ezoterické vysvetlenie, ktoré pochádza z duchovného skúmania. Tento zápas je duchovného druhu a v jase vzdáva úctu víťazstvu tých málo ľudí, ktorí sa individuálnym spôsobom rozvíjajú k pravde a s bolestným, vyčerpávajúcim zúfalstvom sa stráni kolektívom určovanej existencie. Dnešnú dobu, v ktorej sa ľudia skláňajú pred kolektívnymi názormi, možno prirovnať tomu, keď sa potápa loď a vír všetkých sťahuje do hlbín. Pre tento boj v duchovnej oblasti nie je významné, či aktívna individualita hneď dosiahne aj pozemský úspech, alebo či bude jej úsilie zadusené mocnosťami temnoty a závislostí. Víťazom je ten, kto sa naučí používať svoj duchovný potenciál k rozumnému vysvetleniu skutočnosti, slobodne od polarít.⁴⁾ V Bhagavad Gíte tiež prebiehal veľký boj, v ktorom Ardžuna dospel k vedomiu dokonalej čestnosti. V priebehu tejto konfrontácie umrel a mnohí ďalší s ním, a predsa v roku 3000 pred Kristom prvýkrát vytvoril základ pre individuálnu slobodu prostredníctvom pravdy a spravodlivosti. Bhagavad Gíta má v tomto zmysle skôr duchovný význam, ktorý však predsa vychádza z pozemského diania.

Samostatné vnímanie založené na vlastnej zodpovednosti a rozvoj schopnosti vlastného úsudku, ktorá vedie k zrelej individuálnej osobnostnej štruktúre, však naráža na výnimočné, strachom veľmi skreslené prekážky. Tieto prekážky nie sú malé, pretože sa v kolektíve navzájom spájajú sily nepriateľské voči vývoju. Ak hľadáme príčiny mocných a úspešných manipulácií, musíme sa vrátiť v dejinách o dlhý čas späť. Prvé zárodky dnešnej doby sugescií boli vo vnútri vývoja ľudstva založené už v dobe, keď bol templársky rád vyhubený Filipom Pekným. Napriek sile tohto templárskeho rádu a fascinujúcim výdobytkom, ku ktorým dospel, ho dokázala inkvizícia zničiť bezo zvyšku. Moc Filipa Pekného by nebola bývala dostatočná, keby sa nebola mohla spojiť s autoritou pápeža. Avšak príznačné pre toto historické obdobie bolo, že sa existujúce póly alebo dokonca nepriatelia navzájom spriahli, aby odvrátili väčšie duchovné ohrozenie. V skutočnosti bol motív tohto symbiotického zväzku medzi pápežom a Filipom Pekným, ktorý sa udial približne v 13. storočí, vytvorený štátnou autoritou na základe strachu a vo svojej odpornosti bol konšpiratívne spečatený. Filip Pekný dokázal vytvoriť strach, hoci bol najslabšou možnou osobnosťou. Templári prišli za ukrutného mučenia až do posledného človeka o život. Nevideli zlomyseľnosť a zhubnosť svojho protivníka a bohužiaľ sa niektorí členovia tohto rádu potýkali s motívmi svetskej žiadostivosti, ktorú prejavoval Filip Pekný. Dielo templárov by bolo pre kultúru dnešnej Európy veľmi podstatné a mohlo by priniesť určitú vyvažujúcu protiváhu materializmu, keby získalo príslušné miesto v dejinách.

V období národného socializmu (nacizmu) prišli opäť na svet inkarnácie z tejto doby a asi o 20 až 30 rokov neskôr sa s týmto nemorálnym žiadostivým životom Filipa Pekného, ktorý sa znovu vrátil, spojili ďalšie inkarnácie, pochádzajúce z obdobia prenasledovania čarodejníc. Keď vychádzame zo skutočnosti, že existujú opakované pozemské životy, ktoré napĺňajú rozdielne misie, tak nebude pôsobiť zvláštne, že existujú ľudia, ktorí skutočne vstupujú do sveta s úmyslom ničiť. Práve inkvizícia pôsobí do dnešného dňa síce už len plazivým, ale o nič menej účinným spôsobom.

Každopádne prišli práve na začiatku 2. svetovej vojny na túto Zem dve inkarnácie, ktoré, hoci boli len v detskom veku, neuveriteľným spôsobom priťahovala ľudská krutosť a násilie. Nezúčastňovali sa bezprostredne vonkajších udalostí a predsa na základe svojho najvnútornejšieho duševno-duchovného predurčenia bezprostredne vyžarovali také sily, ktoré spôsobili, že sa niekdajšia dychtivosť Filipa Pekného po zlate nasmerovala na ľudí a viedla k posilneniu žiadostivosti a sadistického podmaňovania. Prostredníctvom týchto inkarnácií vstúpilo do sveta určité vystupňovanie materializmu. Okrem bohatstva sa chce človek ešte sadisticky obšťastniť dušou druhého, aby si vykompenzoval svoju vlastnú bezcitnosť a absolútnu neschopnosť. Nenásytná dychtivosť túžiaca po ovládnutí duše druhého a po podmanení si jeho vôle vznikla práve v tejto dobe.

Pozorovanie dnešnej doby a fenoménu, že mnohé štáty nútia svoj vlastný ľud do zúfalstva, neslobody, slabosti a úplne iracionálnej poslušnosti, oprávnene vedie k tomu, že musíme vychádzať z pôsobenia určitej moci, ktorá spočíva tajomne a neviditeľne za týmito vonkajšími fenoménmi. Racionálne sa každopádne na vonkajšej rovine nedajú nájsť dostatočné indície, ktoré túto iracionalitu vysvetľujú. Predovšetkým je vskutku nepochopiteľný fakt, že ľudia na tejto iracionalite spolupracujú.

Choroba doby je viditeľná ako metafyzický útvar v kozme

Môžeme vychádzať zo skutočnosti, že v ľudskom bytí neexistujú len vonkajšie prekážky a problémy, ale že sa tu naozaj jedná o duchovné otázky vývoja, ktoré vyzývajú budúcnosť až do úplnej krajnosti. Prekážky existujú tak v pozemskom, ako aj v duchovnom svete. Ako už bolo uvedené, v základe všetkých pozemských prejavov spočívajú duchovné pôsobenia síl s neviditeľnými dimenziami. Podobne ako nie je možné iba na základe materiálnych podmienok a biochemickej náhody vysvetliť sily spôsobujúce rast rastliny, tak nie je možné vysvetliť fenomén korony a zaobchádzanie s hygienickými opatreniami len na základe politiky a hospodárskych záujmov rozličných národov. Je nutné seriózne položiť otázku: „Aké motívy má krajina ako Taliansko, keď uväzní svojich obyvateľov v najužších priestoroch a nedovolí im vôbec žiadne možnosti prirodzeného kontaktu?“ Škody tzv. lockdownu sú omnoho väčšie než napríklad zdravotné dôsledky, ktoré spôsobil vírus. Logický rozum nedokáže dostatočne vysvetliť túto situáciu, ani keby zahrnul všetky možné konšpiračné teórie o zničení sveta.⁵⁾ Vo svete sa každopádne dá s určitým jemnocitom rozpoznať, že opatrenia, obmedzenia a predpisy závažne indoktrinujú svedomie človeka. Podobne ako v dobách minulosti, keď bol roznecovaný strach z čarodejníctva, je dnes vyvolávaný strach z infikovania a jeho zdravotných dôsledkov. Natíska sa otázka, či pri tomto dianí nejde náhodou o teologický problém. Prinajmenšom je možné rozpoznať zlyhanie oficiálnej teológie v spore okolo korony. Keby teológia zaujala svoje primerané miesto a podporovala vzťah človeka k duchovnému svetu, k spoločnosti a k blížnym, istotne by sa nemohlo presadiť jednostranné obmedzovanie ľudskej slobody.

Nerozumnosť, ktorá dnes uchopila politiku aj mnohých ľudí, vzniká prostredníctvom takzvaného karmického pôsobenia. Toto vychádza zo spomínaných zopár ľudí, ktorí pôsobia prostredníctvom svojej dávnej karmy z dôb inkvizície a ničenia druhých tak deštruktívne, že sa, keď to vyjadríme obrazne, nebo z toho zatemnilo a v kozme sa rozvíja magické pôsobenie. Metafyzické pôsobenie, ktoré vzniká prostredníctvom ľudí a ich deštruktívnych sklonov, vedie k neuveriteľnému a hrôzostrašnému fenoménu olúpenia ľudí o slobodu a to takým sugestívnym spôsobom, že väčšina ľudí si to ani nevšimne. Najhoršie inkarnácie, ktoré vedú dnešnú dobu, nevystupujú vo verejne viditeľnej podobe. Nechajú za seba pracovať svoje vzťahy a vedia, že vládnu značným sugestívnym potenciálom. V ich srdci žijú uvedené inkarnácie, ktoré však oni sami nepoznajú. V minulosti bolo možné roznecovať strach voči templárom a voči inovercom. Kladivo na čarodejnice bolo napísané a dôsledky boli príšerné, nepochopiteľné, z dnešného pohľadu choré a skazené. Vzniklo spojenie medzi Filipom Pekným a cirkvou a hoci boli tieto dve strany nanajvýš znepriatelené, vskutku sa pre svoje sadistické a ničivé motívy spriahli do spoločného zväzku. Duše bolo treba ovládnuť. Vtedajší motív Filipa Pekného, ktorý nenásytne bažil po zlate, sa dnes zmenil na žiadostivosť po ovládnutí úplného jadra ľudského vnútra. Títo spojenci sú však v skutočnosti nepriateľmi a spájajú sa do spoločného zväzku len s cieľom ničenia. Pravá spiritualita im naháňa najväčší strach a tento je dokonca tak veľký, že sa na základe týchto stúpajúcich strachov prameniacich z ničoty a úplnej neschopnosti vykonať niečo zmysluplné vo svete, títo nepriatelia spájajú. Je to ako keď sa pavúk a potkan zjednotia a dohodnú sa, aby zakryli vlastnú hanbu, že urobia spoločnú vec.

Títo ľudia v ich nepriateľskej, sadistickej a po ničení bažiacej ideológii „nabíjajú“ nebo a osoby, ktoré predstavujú ne-ja⁶⁾ Pozn. prekladateľa: tento pojem autor používa pre ľudí, ktorí popierajú sami seba, svoje ľudské schopnosti a možnosti vývoja. V sánsktre je známy pojem á-sat, ktorý znamená niečo podobné, prekladá sa ako nebytie., teda istý druh nemyslenia a vyhýbania sa tvorbe vlastného úsudku, osoby ako napríklad (nemecká) spolková kancelárka osobne, ktorá predstavuje vynikajúci príklad pre toto ne-ja a pre zdanlivé dobro, sú vedené týmito inkarnáciami, ktoré sa spolu spriahli.

Ako vyzerá bytosť, vytvorená v kozme?

Táto bytosť, ktorá je v kozme viditeľná prostredníctvom deštruktivity spomínaných inkarnácií, ktoré sa skutočne nachádzajú v istom spriahnutí, má výraznú postavu a vyžaruje tú beznádej, ktorú pociťuje vnútro ľudského vnímania. Ak človek hľadajúci poznanie hľadá zjavenia skryté za svetlom, tieto sa akoby prognosticky pre budúcnosť vyjadrujú ako choroby, ktoré dosiahnu ľudstvo. Táto postava pôsobí napríklad v Taliansku inak, než v Nemecku. Tento veľký bytostný svet kozmu môžeme popísať približne tak, ako popisujeme nejaké formy, pretože tieto bytosti majú vždy určitú formu. Tak ako žiadostivá myšlienka vykazuje takzvanú formu kámarúpa, tak vykazuje teraz táto existujúca a v kozme pôsobiaca substancialita takzvanú formu choroby – roga-rúpa.⁷⁾ Sánskrtské slovo rúpam popisuje formu, obrys alebo útvar určitého fenoménu. Tak hovorí Bhagavad-Gíta o „večnom nepriateľovi poznania v útvare (rúpam) žiadostivosti“. (III,39) So slovom rúpam sa viaže zaujímavá etymológia, pretože sánskrtský koreň slova rup popisuje ako „Zem“, tak aj „rozpad“ a „bolesť“. Vytušiť, ako dospel indický jasnovidný cit pre reč k pochopeniu tohto slova, môžeme vtedy, keď k tomu priberieme slová Rudolfa Steinera o vzniku matérie: „Pozrite sa, keď nejaký proces vo všehomíre pokročil až do formy, ktorá je ešte celkom v duchovno-duševnom regióne, ktorá ešte nie je priestorovou formou, keď proces pokročil až k tejto nadzmyslovej forme, potom je ďalší krok možný len tým spôsobom, že sa táto forma ako taká rozpadne. … A keď sa teraz pozriete na rozpadnuté formy, teda niečo, čo vzniká tak, že sa rozpadnú formy, ktoré sú ešte nadzmyslové, tak získate prechod od nadzmyslového k zmyslovému priestoru. A to, čo je rozpadnutou formou, to je matéria.“ (GA 134, s.72) Táto forma bola vytvorená prostredníctvom deštruktivity, ktorá sa spojila s ľudstvom. Na začiatku však stoja ony spomínané osoby. Choroba medzičasom stojí na horizonte nie ako korona, ale ako prejav ľudského úpadku.

Keď chorobu pozorujeme nadzmyslovo, ukazuje sa jej forma ako zahaľujúca do vnútra, bolestná, ako do seba pohlcujúca, nikdy nekončiaca bytosť. Celý tento útvar v kozme ťahá sily do vnútra späť do seba a je ako organizovaný kráter, ktorý všetko pohlcuje a postráda akékoľvek duševné cítenia. Navonok sa ukazujú oslepujúce, vysoko agresívne zožierajúce mocnosti žiadostivosti, ktoré spôsobujú prostredníctvom svojho nevykúpeného bytia veľkú zmätenosť. Bytosť sa prejavuje chtivosťou navonok a dovnútra pohlcovaním seba. Táto bytosť zacláňa ľuďom v komunikácii a vnímaní vonkajšieho sveta. Prinesie zdravotné dôsledky a tieto budú viditeľné vo vonkajšom svete. Budúcnosť preto prinesie výnimočne vysoký výskyt nádorových ochorení v Taliansku, naproti tomu v Nemecku sa u mnohých ľudí rozvinú procesy rozštiepenia, nervové ochorenia a veľmi veľa demencií. Všeobecne však v mnohých národoch stúpne výskyt rakoviny.

Táto skutočnosť, ktorá sa metafyzicky ohlasuje v astrálnej skutočnosti, sa však už prejavuje a možno sa ju naučiť „čítať“ v psychologických okolnostiach, v ktorých sa nachádza ľudstvo. Kam smeruje ľahkovernosť a podriadenosť, nekompromisný predpoklad, že štát sa rozhoduje správne a môže nahradiť vlastnú schopnosť úsudku jednotlivca? Vlastný imunitný systém človeka sa v tejto psychologickej situácii determinovanej štátom nedokáže zdravo rozvinúť. Na materiálnej rovine sa však tiež nachádzajú škody spôsobené neserióznymi opatreniami. Jednotliví ľudia sú ochudobnení v rozvoji svojich vzťahov.

Ohromujúca úprimnosť metafyziky

Zatiaľ čo ľudia vo svojej svojráznosti majú sklony k nápadnej nečestnosti a neradi odhalia svoje zlé vlastnosti, bytosti kozmu vykazujú úplne opačnú bezprostrednosť a priamosť svojich úmyslov. Bytosti kozmu, ktoré sú metafyzického druhu, sú skutočne vždy čestné, hoci nie vždy sú priateľské. Medzi silami v kozme a prejavmi ľudského bytia je skutočne svojrázny rozdiel. Keď sa oči pozerajú na nejakú osobu, ktorá vystupuje napríklad v televízii, môže ju človek pozorovať na základe jej vonkajšej postavy, veľkosti, výzoru a zachytí jej vek, pohlavie a mnohé ďalšie vlastnosti. Avšak vnútornú bytosť, ktorá tohto človeka ovplyvňuje a vedie až do vnútra jeho duše, nedokážu zmyslové orgány rozpoznať. Duša človeka ostáva v komunikácii takmer stále v skrytosti. Každý človek sa chce nazývať dobrým, obzvlášť vtedy, keď druhých klame a podvádza. „Dobrý človek“ je každopádne človek doby a dnes sa javí ako zdravý materialista so svojim egoizmom, zatiaľ čo ten, kto konfrontuje dobu s kritickými otázkami a nechce sa poddať normám systému, obdrží diagnózu poruchy prispôsobivosti a keď aj napriek tomu odoprie poslušnosť, podlieha riziku psychiatrizácie. Každopádne sa stáva konšpiračným teoretikom od toho momentu, keď začína myslieť vedecky. Je naozaj pozoruhodné, že na samom začiatku tohto času korony spočíva vnútorné spriahnutie niekoľko málo ľudí, ktorí dychtivo bažia po dušiach a chcú ich ovládnuť. To, čo sa prejavuje na vonkajšej rovine, vnášajú ľudia svojimi úmyslami do kozmu. Tam, v tomto kozme, vzniká tmavý útvar, roga-rúpa, chorobný útvar, ktorý napokon pôsobí spätne na pozemskú rovinu.

Bytosti v zmysle metafyziky sú čestnými tvormi. Ani pavúk ani potkan nie sú obdarení schopnosťou klamať. Bytosť pavúka človeka desí a neexistuje takmer nik, kto by s týmto tvorom chcel mať niečo dočinenia. Potkan si však hovorí, že keďže sám nedokáže vykonať ničenie, zamestná pavúka ako spolupracovníka, pretože spoločne vytvoria znamenitý tím.

Špecifickým pri tomto metafyzickom poznávaní bytostí a vnútorných motívov je fakt, že keď je bytosť zhliadnutá, keď je zachytená, nechce ukrývať svoje pravé motívy. Dokonca ich prostredníctvom svojho duchovného zjavenia určitým spôsobom priamo vyslovuje. Ako pavúk, tak aj potkan, keď tieto zvieratá vezmeme ako symbolické názvy konkrétnych bytostí, chcú prejaviť svoje motívy. To, čo je pre oči neviditeľné, je možné pochopiť aj s vnútorným motívom okamžite od toho momentu, keď to človek objaví. Bytosti a prejavy kozmu majú istým spôsobom veľkú potrebu prejaviť a zdieľať samé seba. Nehľadajú nijaké uznanie u ľudí, pretože keď majú napríklad veľmi provokatívne a sadistické sklony, bez zábran ich aj prejavia navonok. Dokonca v protiklade k ľuďom ukazujú svoje bytostné silné stránky a zároveň pomenúvajú aj svoje slabé miesta. Bytosti nedokážu klamať. Ľudia chcú klamať, aby sa javili ako pekní a dobrí. Bytostiam choroby, sadizmu a chtivosti však nezáleží na svojej povesti, či dobrom zdaní.

Motívy, ktoré chce zdieľať bytosť podobná potkanovi sa zjavujú asi takto:

„Chcem zničiť všetku duchovnosť. Nenávidím duchovnosť. Ja sama som nízka, pokleslá a cítim sa, ako keby som sa ani nebola narodila. Keďže však nedokážem ničiť duchovnosť, krúžim v Nemecku a susedných krajinách a každého, koho len dosiahnem, chcem zničiť v jeho sile ja. Nepoznám skutočne svoj pôvod, predsa však viem, že hájim a reprezentujem zlo. Keď ma ľudia neposlúchnu, ukradnem im ich zdravý pocit sebavedomia a celkovo pocit seba. Viem, že vo svojej slabosti som mocná, pretože ostávam ukrytá a pôsobím z utajenia. Som si istá, že vypočuješ mňa a moju dychtivosť po dušiach, pretože cítiš moju tajnú a prenikajúcu moc. Ak by si predsa svojim zdravým rozumom odporoval môjmu našepkávajúcemu magickému hlasu, musím ťa urážať a spôsobiť ti silnejší strach. Cítiš, že si mi vydaný napospas a ja o tebe sugestívne rozhodujem. Tvoj strach zo mňa robí z teba môjho verného sluhu. Viem, že s víťaznou istotou prostredníctvom mocenskej hry korony dostanem teba aj milióny ľudí do svojich pazúrov. V skutočnosti chcem zničiť ducha a tvoju dušu priviazať k sebe, aby som ju použila proti vývoju. Som nič, ale prostredníctvom mojej akcie som predsa určitou silou. Keď ťa už raz mám v pazúroch, tak ťa už dobrovoľne len tak nepustím na slobodu. Tvoj strach z mojej neviditeľnej agresie ťa robí pripraveným k oddanosti. Hoci ma z dôvodov svedomia odmietaš, staneš sa zrazu mojim priateľom a mňa nebude nik vidieť. Ilúzia nás zjednocuje a zdanlivo sme silní. Moja ilúzia a moje nič nesmú byť nikdy objavené. Preto ťa musím zajať do mojej siete a viesť ťa ku klamstvu a strachu. Ty musíš vykonávať moju úlohu, ktorú nosím v skrytých motívoch, a musíš ničiť všetko duchovné.“

Napokon prichádza k tejto bytosti druhá. Pavúk sa zjednocuje s potkanom a hovorí: „Moja bytosť je urážka. Mne nebude nik veriť, pretože nemám čo povedať, ale pretože som taký odporný a milujem temnotu, všetci sa ma boja. Je to úžasné, keď sa druhý začína triasť kvôli môjmu zjavu. Pracujem v noci a urážam, pretože sa bojím svetla pravdy. Prostredníctvom môjho pôsobenia je svet zatemnený. Môj priateľ potkan je v skutočnosti mojim nepriateľom. Teraz som s ním kvôli spoločnému účelu, ale naozaj len kvôli spoločnému účelu, uzavrel priateľstvo. Najlepšie totiž pracujeme spolu a dokážeme pomocou ešte väčších organizácií vtiahnuť svet do najhlbšieho krátera. Sadizmus funguje a pozri, ako ma všetci poslúchajú a boja sa ma.“⁸⁾ Zvrhlá schopnosť vedieť urážať druhých nie je daná každému charakteru. U tejto osoby, ktorá je tu popísaná, však táto schopnosť vzniká, pretože v čase svojho pozemského života nerozvinula žiadne cnosti a ďalej sa nenaučila ani žiadnym schopnostiam, ako napríklad reči alebo nejakému povolaniu. Z hľadiska minulého života je táto osoba veľmi formovaná vzdialením sa od zeme a od reality a je tiež klamárskou. V predchádzajúcej inkarnácii neprebrala vôbec žiadnu zodpovednosť. V súčasnom pozemskom bytí je preto priveľmi zapletená s matériou. Aura tejto osoby je extrémne zatemnená a schopnosť urážať druhých ľudí vzniká z vlastného vnútorného zúfalstva pre neschopnosť oslobodiť sa zo zahaľujúcej matérie. V skutočnosti preto spočíva vo všetkých urážkach projekcia vlastnej neschopnosti. Istým spôsobom tu vidno praobraz projektovania vlastnej neznesiteľnej odpornosti na niečo pekné.

Tento popis sa dá reálne spoznať v bytostných prejavoch doby. Pre všetkých ľudí, ktorí chcú teraz rozvinúť cítenie pravdy, by bolo dôležité, aby nesledovali banálne psychologické vysvetlenia, ale naučili sa čítať skutočné takzvané znamenia doby. Ako to vyjadril slovenský výskumník Dr. Emil Páleš, žiaden úspešný projekt nemôže vzniknúť, keď nie je nesený a vedený duchovným poznaním. Bolo by podstatné, priviesť ducha znovu do centra pozornosti.⁹⁾ Pozri: Emil Páleš, „Čo je pokrok“, vydavateľstvo Sofia, 2020. Áno, bolo by to podstatné. Dnešné časy a ich iracionalita by sa mohli vyriešiť, keby len tí, ktorí sa upísali duchovnej zodpovednosti, ju aj napĺňali s najvyššími ašpiráciami. Mnohí, ktorí si vydobyli prvú jasnovidnosť, poznajú príčiny okolností doby, ale chýba im odvaha ku konzekventnému vnútornému postoju a k rozvoju takého vedomia, ktoré vychádza ponad polarity. Niečo podobné sa udialo v čase templárskeho rádu a niečo podobné sa dialo v čase nacizmu, keď ľudia preukazovali falošnú poslušnosť. Dnes vzniká apatia a to nielen celkovo medzi ľuďmi, ale dokonca u tých osôb, ktoré absolvovali duchovné školenie. Z tohto dôvodu sa dianie doby s celou svojou deštruktivitou už nedá zastaviť.