Logika a zákony zdravia XI –
Duševno-duchovný rozvoj neprebieha podľa mechanických kritérií

Ak sa chce človek pozrieť na rozvoj spirituality v rôznych súvisiacich formách, nesmie sa obmedzovať len na jednostrannú výskumnú prácu, ktorá by sa výlučne týkala matérie a jej podrobných analýz. Vhodný pokrok chce človek objaviť a uskutočňovať vo vlastnom osobnom rozvoji a zároveň chcú aj jeho blízki a celý svet dosiahnuť produktívnu progresivitu. Prekážky, ktoré vznikajú v súvislosti s pozitívnou rozvojovou odpoveďou, môžu vyplývať najmä z vlastnej subjektivity, napríklad prostredníctvom falošných pocitov, zanedbania mravne dobrých životných krokov, slabostí a jednostranností, no okrem toho môže ísť aj o vplyvy, ktoré prichádzajú zo spoločenského systému alebo z environmentálnych záťaží a nepriaznivých vzťahových pomerov. Následne sa rozvinie ochorenie. Lekár, liečebný praktik, psychoterapeut či praktický lekár a tiež pacient musia skúmať otázku rozvoja z rôznych uhlov pohľadu, aby sa pri všetkých obavách, ktoré ochorenie sprevádzajú, objavil objektívny a čo najslobodnejší náhľad vedomia. Táto práca je výskumnou činnosťou, ktorá sa zdá byť pomerne náročná, pretože si vyžaduje dobré znalosti fyzického, duševného a v konečnom dôsledku aj spirituálno-duchovného rozvoja.

Ako možno otázku rozvoja opísať jednoduchým, ale predsa výstižným spôsobom? Ak si na pomoc vezmeme príklad lana so slučkami a uzlíkmi prepletenými dohromady, pokojným rozmotaním všetkých slučiek dosiahneme stav, ktorý možno nazvať rozvinutím. Ako však pojem rozvoj chápeme v duševno-duchovnom ohľade? Napríklad liečením traumy a rozpoznaním emocionálnych, reaktívnych vzorcov, ich rozpustením prostredníctvom vedomého spôsobu správania a vyhýbaním sa ďalším novým „uzlíkom“, ktoré vznikajú zo zvyku, jedinec vo vzťahu k sebe samému vykoná zdravú analýzu a prispieva k rozvoju. Napriek tomu sa však ľudská duša nedá zo zmätku vyslobodiť tak ľahko ako povraz, pretože duša potrebuje prílev nových a nadväzujúcich obsahových možností. Je dokonca veľmi bežnou skúsenosťou, že zvyčajné väzby a nesprávne nadobudnuté predstavy s mnohými emocionálnymi vzormi sa skutočne nedajú rozpustiť, pokiaľ nedôjde k prílevu bezprostredných, duchovne formovaných obsahov. Nový horizont, ktorý ľudské vedomie stanoví, umožňuje, aby sa staré spletence a citové pripútanosti k zastávaným životným roliam relativizovali a dokonca sa aj ľahšie rozpustili. S každou chorobou, ktorá človeka zachváti, vyvstáva zásadná otázka o väčšej cieľovej perspektíve a tým aj o zdravej aktivácii vnútorného potenciálu mysliacich a cítiacich tvorivých síl. Tento vedomý krok rozhodnutia sa pre novú orientáciu alebo aspoň k ďalšiemu učebnému kroku by nemal chýbať pri žiadnom zaoberaní sa chorobou a konfliktom.

Ochorenie má zvyčajne zvláštnu charakteristiku subjektívneho klamania a zatajovania. Akonáhle človeka zachváti infekcia alebo sa v stave bolestí pohybového aparátu zafixuje na telo, začínajú sa myslenie a cítenie úplne prirodzene stávať viac subjektívnymi a v rámci daných symptómov ovládajú vnímanie. Každá choroba vrhá ľudí takpovediac späť do seba, pripútava ich k fyzickým okolnostiam a narúša prirodzené, príjemné vzťahové správanie. Čo môže jednotlivec urobiť, ak sa ocitne v tomto takzvanom circulus vitiosus, v podivnom bludnom kruhu?

Prvý krok pri riešení symptómov choroby začína snahou objektívne pochopiť skutočné existujúce okolnosti. Napríklad, ako skutočne vážne je ochorenie? Sú obavy objektívnym odrazom prítomných symptómov alebo sú prehnané? Obavy z choroby sú normálne reakčné vzorce, ale nemali by sa preháňať a rovnako by sa nemali spochybňovať. Pri niektorých druhoch rakoviny a niekedy aj pri skleróze multiplex chýbajú pocity primerané závažnosti reálneho stavu, a preto postihnutí neberú svoju diagnózu dostatočne vážne. Objektívny pohľad na to, či je problém závažnejší alebo miernejší, treba každopádne hľadať v diskusiách s lekármi a liečebnými praktikmi. Môžu prelomiť prvý cyklus circulus vitiosus alebo vo všeobecnosti cyklus subjektívnych, poviazaných prejavov choroby.

Z tohto vedomia objektivity voči sebe samému môžu vzniknúť nové životné sily, ktoré sa už viac netýkajú circulus vitiosus. Analýza druhých, ktorí ochoreli, by sa mala tiež robiť objektívne a bez účastného bedákania alebo úzkostlivého odstupu. Zámerom nie je, aby tí, ktorí praktizujú tieto objektívne analýzy, boli voči sebe alebo svojim blízkym drsní. Skôr by tu mal byť priestor na nové myšlienky a pocity, ktoré napomôžu vymaniť sa zo širokej škály emócií a väzieb a otvoriť nové perspektívy. Objektívne platná predstava dokonca ľudí mení tak, že sú viac priateľsky naklonení vzťahom, a následne ich vedie k zdravšiemu vnímaniu spojenému so slobodnejšími pocitmi.