Posilnenie imunitného systému zaoberaním sa a konfrontáciou s prejavmi zla

Článok Heinza Grilla:

Rozdiel v imunitnej reakcii pri zápalových a chronických ochoreniach

Pri chronických ochoreniach a celkom obzvlášť pri tak veľmi obávanom karcinómnom ochorení je spravidla možné stanoviť špecifické alebo všeobecné oslabenie imunitnej obranyschopnosti. Rozdielne, pri akútnom zápalovom ochorení, ktoré nastupuje zväčša s atakmi horúčky, je zjavné veľmi čulé reagovanie telesnej obranyschopnosti a možno ho považovať za želané a žiadúce, pokiaľ k nemu neprichádza príliš často. Osobitne je potrebné uviesť, že horúčkovité reakcie poukazujú na živý, teplo tvoriaci charakter človeka, zatiaľ čo pri chronických ochoreniach, karcinómoch a ťažkých nervových chorobách prevažuje studený, zdĺhavý spôsob reakcie.

Rôzne vysvetľujúce pojednania o chorobách

Vo všeobecnosti vysvetľuje vedecká metodika ľudskú patológiu prostredníctvom  fyzických okolností, ako napríklad vplyv genetiky alebo účinky toxínov, jednostranné záťaže, vyčerpanie, psychický stres, výživa a nepriaznivý spôsob života. Význam morálky by, ako sa zdá, mal byť eliminovaný zo všetkých vysvetľujúcich modelov, či už majú charakter školskej medicíny alebo prírodného liečiteľstva. Pre nasledujúce zaoberanie sa a konfrontáciu, ktoré budú predstavovať cielené a školené stretnutie s negatívnymi vplyvmi, vyvstáva otázka, či začiatok všetkých chorôb pramení z nevideného pochybenia v morálnych povinnostiach ľudstva, teda nie iba jednotlivého chorého človeka, ale všeobecne ľudstva ako takého. Mohli by sme sa dokonca venovať otázke, či v časoch materiálnej kultúry, ktorá stavia na najvyššie miesto princíp konzumu, nie je snáď dokonca zdravší ten, komu lekár diagnostikuje poruchu prispôsobovania sa, ako ten, kto sa hýbe v najlepšej zhode s mocenskými hrami systému. Morálka ako rozhodne najhlbší rozmer ľudstva by vyžadovala presnejšie pozorovanie. Ako sa prejavuje morálka, aká dimenzia v nej žije?

Zaoberanie sa a konfrontácia so zlom ako účinné posilnenie imunity

Pojem morálky predstavuje ľudskú veľkosť charakteru a jeho najlepšie rozvinutých schopností v zmysle zušľachteného bytia.¹⁾ Podľa Hegela je morálka „jednoduché poznanie a chcenie čistej povinnosti v konaní“ (pozri Eisler, filozofický slovník)   Opačný princíp k tejto skutočne ľudskej vnútornej veľkosti predstavuje častý prejav takzvaného moralizovania, ktoré vo svojich základných črtách nevykazuje nič iné než vopred odsudzujúce a emocionálne viazané ľudské sklony. Morálka je odvážna, presvedčivá, nesie prirodzenú silu bez mocných, navonok demonštrovaných gest. Je autoritou a nie je len časovo kultúrne viazaná, ale platná univerzálne. Keď ale tento rozvoj ku morálke, o ktorý sa vedome alebo nevedome usiluje každý človek vo svojom najhlbšom vnútri pre svoj duchovný pôvod, utrpí väčšie pochybenia a keď – ako sa to obzvlášť dnes stáva v manipulatívne vedenej kultúre masových médií – nenasleduje odvaha k vzpriameniu sa, nemožno inak než nutne skonštatovať: dnešná doba vo všeobecnosti vyvoláva choroby a jej degenerovaným produktom je stále slabším sa stávajúci človek. Tento občan súčasnej sugestívnej kultúry je nevyhnutne odsúdený na spoluprácu a prikyvovanie. Zaoberanie sa a konfrontácia s takzvaným zlom predstavuje smelý, ale veľmi účinný krok k dozrievaniu vnútorných štruktúr vôle každého človeka.

Tieto zavádzajúce a domnelo pohodlné formulácie, že sa máme vyhýbať prejavom zla a v žiadnom prípade sa nekonfrontovať s negatívne naladenými ľuďmi, lebo by sme mohli napríklad prevziať ich ničivé energie alebo by sme podľahli ich rafinovaným zámerom a sami sa stali zlými, sú formulácie, ktoré pripomínajú situáciu, keď si deti dajú pred svoje oči dlane a hovoria: „Ty ma nevidíš, lebo ja ťa nevidím.“ Práve v dôsledku tohto veľmi namýšľavého, ochranu hľadajúceho a bojazlivého postoja presakujú negatívne sily ako nadol padajúci dážď až do podzemnej vody. V rovnakej miere sa zmocňujú bytostné sily sugestívneho bytia mienkotvorných systémov a diktátorských autorít najvnútornejšieho jadra človeka. Dnešný občan participuje so svojou názorovou slobodou na už dlhšie predurčených názoroch a len v najzriedkavejších prípadoch zbadá, že objekt svojej utvorenej mienky vlastne vôbec nepozná. Podporuje mier, slobodu, rovnosť, rovnoprávnosť, ľudskosť a lásku, no sám u seba tieto hodnoty prostredníctvom manipulatívnych podmienok doby celkom stráca. Tragické je, ako popisuje Erich Fromm, že človek pre podmienky svojej doby zomiera skôr, než rozvinie svoj potenciál lásky.

Jednu z ozajstných možností pre rýchly rozvoj a pre posilnenie imunitného systému tvorí naozaj zaoberanie sa a konfrontácia, a to reálna konfrontácia, nielen narýchlo vykonaná obrana, s niektorými skutočne účinnými zlými silami.²⁾ Pojem imunitný systém pochádza z latinského (immunis) a znamená slobodný, čistý , nedotknutý. Imunitný systém vo všeobecnom chápaní označuje biologický systém obranyschopnosti, ktorý zabraňuje poškodeniu tkanív prostredníctvom pôvodcu choroby. Imunitný systém pozostáva z mechanických bariér (napr. koža, sliznice), buniek (napr. granulocyty, prirodzení zabijaci buniek, T-lymfocyty), bielkovín, ktoré ako slúžia ako mediátori alebo na priamu obranu pred pôvodcom choroby. Radia sa k nemu aj psychické imunitné faktory. Teraz je však primálo, keď sa niekto zaoberá s elektrosmogom a jeho zhubnými účinkami a prejavy zla identifikuje v matérií, napríklad vo vysokých frekvenciách elektrického žiarenia. Je to objekt človeka, s ktorým sa musí jednotlivec zaoberať, lebo tento stojí na začiatku všetkých vynálezov, techník a výdobytkov. Ako sa napríklad udeje to, že sa taký veľký počet ľudí rozhodne pre mobilný telefón piatej generácie a súhlasí s ním napriek uvádzanej značnej zdravotnej záťaži ? Zdanlivo žiadny vývoj nemôže zastaviť človeka v hnaní sa za progresívnou ničiacou technikou. Zaoberanie sa a konfrontácia s prejavmi zla musí byť vždy antropologickou, celkovo tiež sociologickou a v neposlednom rade religiózne-duchovnou výskumnou otázkou. Aké dôvody ženú človeka v príslušných jednotlivých prípadoch alebo vo väčších kolektívnych splynutiach s intrigami, ktoré sú náprotivkom morálky, etiky, estetiky a prirodzených cítení? Kladením si otázok tohto a podobného druhu jednotlivec – a to je teraz to podstatné – nepreberá nevedomky do seba sily času, ale emancipuje sa oveľa viac k ďalšiemu myšlienkovému výkonu a ihneď vyzdvihuje v sebe otázku, ako a ktoré priaznivejšie, ideálnejšie predpoklady by mali byť vytvorené, aby človek mohol nájsť svoju skutočnú kapacitu a dôstojnosť.

Imunitný systém je systém vnímania

Ľudský imunitný systém pracuje na základe procesov vnímania. Vnímanie a jeho pozitívne zvyšovanie v zmysle rozlišovania a posilňovania je jedna z prvých signifikantných foriem reakcie imunitného systému. Pomocou telu vlastnej obrany sa vzdelávajú pamäťové bunky, ktoré organizujú toto vnútro telesné vnímanie a reagujú na netolerovateľné látky s odlišujúcou sa špecificitou.³⁾ Po infekcii ostávajú zachované špecifické protilátky a pamäťové bunky, aby sa umožnila rýchla špecifická obranná reakcia pri obnovenom kontakte s pôvodcom ochorenia. Imunitný systém sa vo svojej presne určenej schopnosti poznávania ďalej rozvíja s pribúdaním špecifických pamäťových buniek. V prenesenom význame môže človek rozvíjať svoju schopnosť vnímania, spojenú so schopnosťou tvorby myšlienok k určitým fenoménom, ktoré zapríčiňuje ľudské bytie a potýka sa napokon s týmito fenoménmi so zdravšou silou Ja. Vnútorná, strategicky rozdelená telesná schopnosť vnímania v bunkovej a humorálnej obrane, ktorá je zameraná napríklad na B-lymfocyty a T-lymfocyty, ostáva spravidla v nevedomí, zatiaľ čo človek navonok musí rozvíjať zrelé a rozširujúce sa vedomie k podmienkam sveta, ľudským zvláštnostiam a napokon k prejavom zla.⁴⁾ Bunky adaptívnej imunitnej obrany (najmä T-lymfocyty a B-lymfocyty) sú schopné rozpoznať špecifické štruktúry útočníka a tvoriť cielene bunkové obranné mechanizmy a molekulárne protilátky. Na mieru vytvorené protilátky produkujú B-lymfocyty a aj bunky plazmy. Môžu spoznať určité bielkovinové štruktúry alebo aj reťazce cukrov (antigény) na povrchu preniknutých cudzích látok a naviazať sa na ne. Tak sú cudzie látky buď priamo zneškodnené, alebo sú vďaka naviazaniu rozpoznateľné (opsonciované) pre iné bunky (fagocyty.)

Bunková obrana: Bunky imunitného systému cirkulujú v krvných cievach a lymfatických cestách a vyskytujú sa aj v samotnom tkanive. Môžu pôvodcov chorôb priamo zneškodniť (fagocytovať) alebo privolať prostredníctvom produkcie imunomodulátorov a cytokínov na miesto zápalu iné obranné bunky

Humorálna obrana (zo slova humor, tekutina): Ako humorálne súčasti imunitného systému saoznačujú rozličné plazmové proteíny (protilátky, komplementárny systém, interleukíny), ktoré cirkulujú pasívne v krvi, lymfe alebo tkanivových tekutinách. Na miesto infekcie nedokážu na rozdiel od bunkovej obrany aktívne prísť. Nedostatok bielkovín môže viesť k imunitnému oslabeniu.

Pri prvej infekcii reagujú najprv bunky vrodenej obranyschopnosti. Môžu pôvodcu ochorenia zneškodniť, alebo prijať do seba.

Následne sú na ich povrchu prezentované určité zlomky pôvodcu, pre bunky adaptívnej imunitnej obrany, teda pre T- a B-lymfocyty, ktoré sa tým aktivujú. Môžu teraz pôvodcu priamo umŕtviť, alebo ho označiť na likvidáciu inými obrannými bunkami. Po prvoinfekcii sa zachovávajú protilátky a pamäťové bunky, aby pri obnovenom kontakte s pôvodcom mohli rýchlo reagovať.

Nie je správne, a je dokonca nebezpečné, keď niekto otvorí zlú knihu alebo manipulatívny článok, a tieto zo strachu hneď odloží nabok, alebo ako sa to neraz stalo, s horlivým zápalom ich zničí, aby sa ho nedotklo nič negatívne. Ak by zdravý človek v zimných mesiacoch a prechodných obdobiach, keď je vonku veľa vírusov a baktérií, nevychádzal na ulicu, domnievajúc sa, že sa chráni pred zdrojom chorôb, hrozila by mu rýchlo zásadná slabosť. Zdroj choroby chce byť človekom zdolávaný, spracovávaný a napokon prostredníctvom väčšej obrannej schopnosti prekonaný. Jednotlivý človek nie je ako rastlina, ktorá musí pri prvých mrazoch zahynúť a ktorú by sme preto mali navečer z balkóna premiestniť do izby. Dospievanie a zrelosť vyžaduje konfrontáciu s najdiferencovanejšími fenoménmi, tak v pozitívnej, ako aj negatívnej oblasti.

Klamstvá ovplyvňujú tvorbu názorov a poškodzujú zdravie

Viera, že by sa ľudská bytosť mohla vyhnúť účinkom klamstiev, ponižovania a podvádzania prostredníctvom odvrátenia sa od nich a nevšímavosťou, je v konečnom dôsledku osudová. Je to takzvané astrálne telo, jemnohmotná nosná sila pre vedomie a nevedomie, ktoré v zásade komunikuje so svetskými javmi a fenoménmi sveta. Z praktického hľadiska znamená existencia astrálneho tela to, že sa človek zúčastňuje na skutočnostiach svojich najbližších, svojho okolia a napokon na celosti univerza. Napríklad: občan počuje klamstvo o treťom. Čas a voľno pre zaoberanie sa s týmto klamstvom presnejšie, občanovi chýba. Navonok pociťuje na klamstve nezáujem a odmieta ho ako bezvýznamné. Vnútorne však zasiahne toto klamstvo s jeho vnútorným motívom každého, kto ho prijme bez reflexie. Keď nastúpi komunikácia, prenášajú sa prostredníctvom kmitaní v sluchu nielen vonkajšie slová, ale sprostredkovávajú sa aj podprahovo a nepozorovane motívy, ktoré sú základom slov. S malou kvapkou, ktorá padá z obrovského oblaku a je ďalej nesená doďaleka vetrom, zasiahne vnútorný motív klamstva aj takmer nezúčastneného človeka. Ak chýba vysporiadavanie sa s prečítaným, počutým, povedaným v bytí, začínajú tieto malé kvapky v organickom prostredí človeka rozvíjať svoj vlastný život a zasiahnu z týchto nevedomých, hlbokých vrstiev aj vedomie. Občan preto opakuje názory, ktoré boli vytvorené z nespracovaných a nevedomky prijatých informácií, správ alebo zobrazení. To, čo sa ohlasuje vo väčšine reprodukovaných názorov, nie sú skutočné úsudky, ale sú to kvapky vody s ich infiltrovanými motívmi, ktoré vzbĺkli z mienkotvorných systémov a z klamlivých kampaní. Človeku chýba ozajstné vysporiadavanie sa s účinkami klamstiev. Vedomie si potom už viac neuvedomuje svet podľa pravdivých a kvalitných myšlienok vlastného a skutočne utváraného úsudku, ale podľa sfarbení a infiltrácií, ktoré sú mu vopred udávané.

Objasňovanie klamstiev, ktoré prostredníctvom astrálneho tela prenikli hlboko do vnútra človeka a ukazujú sa v rozličných disharmóniách, konfliktoch a chorobách, by prostredníctvom rozhovorov viedlo k najprekvapivejším uzdraveniam. Reumatické pokročilé ťažkosti by mohli byť vyliečené celkom bez liekov. Silné infekty sa strácajú s rozpoznaním klamstva – bezprostredne z hodiny na hodinu, a dokonca ťažké depresie sa plynule stratia v liečivom priebehu. Vysporiadavanie s prejavmi zla sa však nesmie diať z planého postoja, že by sa ten, kto toto vysporiadanie vykonáva, automaticky priradil k tým takzvane dobrým.

Každá forma hľadania pravdy, rozvoja úsudku a slobody vedomia nastáva prostredníctvom cieleného vnímania najrozličnejších fenoménov. Tak ako reaguje imunitný systém v procese vnímania toxínov a cudzích prvkov, tak sa človek musí najprv naučiť disciplíne, získavať vnímanie pre morálne slobodné vysoké konanie a v protiklade k tomu pre existujúce nemorálne, klamlivé výpovede. V zásade človek ale neochorie, lebo – ako sa to tak bežne hovorí – prechladol, ale ochorie kvôli motívom, ktoré čiastočne nesie v seba alebo ktoré prijíma zvonka ako cudziu záťaž, a ktoré vyvolávajú tepelnú nerovnováhu a zapríčiňujú obrannú horúčkovitú reakciu. Imunitný systém možno posilňovať a ďalej rozvíjať cielenými procesmi vnímania a bádania v poznaní.

V nasledujúcom príspevku budú predstavené súvislosti medzi imunitnom obranou a  procesmi rozvíjania vedomia presnejšie.