Originál zverejnený dňa 03. februára 2025
Od Heinza Grilla
V uplynulom roku napísané krátke články o zdraví vyjadrovali ako podstatný obsah tú myšlienku, že človeka neuzdraví vonkajšia forma, liek, cvičenie alebo zvonku prichádzajúca energia, ale vylieči ho jeho vlastná aktivita, ktorú vynakladá vo vzťahu k iným ľuďom alebo rozličným prejavom života. Vyjadrenie „kto lieči, má pravdu“ by v zdravotníctve až priveľmi ohraničilo skutočné vnímanie a pravdu. Fundované liečenie vyžaduje každopádne viac než len používanie metodiky alebo rýchle podanie liekov.
Zdravá aktivácia tvorivého potenciálu človeka napríklad vedie k prirodzenému posilneniu chrbtice, pretože tá sa s každým rozhodnutím, ktoré ľudské vedomie prijme, ľahkým spôsobom viac vzpriami. Pozorujme rozdiel, keď je človek napríklad pedagógom a vstúpi do triedy. Ak učiteľ robí svoju prácu len zo zvyku a hľadá tie najlepšie kompromisy, ako bude zvládať vyučovanie? Alebo ak sa pre svoju prácu rozhodne a dokonca si stanoví ideál, ako bude na jednej strane obsahovo prezentovať učebnú látku a ako bude na strane druhej vlastným príkladom viesť jednotlivých žiakov? Vlastné správne rozhodnutia vedú k bezprostrednému napriameniu chrbtice. Postoj odkrútenia si úloh alebo v protiklade k nemu postoj pristupovania k pedagogickému cieľu na základe predsavzatých rozhodnutí a ideálnych predpokladov sú dva celkom rozdielne prístupy a rozhodujúcim spôsobom determinujú to, či budú životné sily pre zdravie smerovať jedným alebo druhým smerom.
Môže sa stať, že pedagóg je po niekoľkých rokoch práce naozaj unavený a svoju prácu odvádza len z ekonomických alebo nariadených sociálnych dôvodov. Pocity vyčerpania sa dostavia veľmi rýchlo a telo následkom nich signalizuje skutočný stav únavy. Učiteľka počas hodiny pozerá na hodiny a nedočkavo túžobne očakáva zachraňujúci víkend. Avšak čas sa v učiteľskom povolaní nekonečne vlečie a život smeruje k nezadržateľnému vyčerpaniu. Napriek pretrvávajúcej telesnej únave a napriek pocitom, ktoré signalizujú, že je toho všetkého už naozaj priveľa, keď deň neprináša dostatočne radostné prežívanie, mal by sa učiteľ v tejto situácii napriek všetkému predsa len napriamiť k rozhodnutiu a viesť život na vyššiu úroveň záujmu s rastúcimi cieľmi.
Prekonávanie telesných pocitov a depresívnych alebo všeobecne vyčerpávajúcich emócií je pre budúcnosť veľmi dôležité. Pedagógovia viac nemôžu očakávať, že školský systém im zodpovie otázky o zmysle vzdelávania a výchovy, sami musia do učebného plánu a pedagogického pôsobenia vnášať väčší zmysel. Odvaha k vedomému mysleniu zvoleného ideálu a napokon pretavenie tohto ideálu do skutkov sú predpokladom pre zdravie a jeho ďalšie zachovávanie.
Pedagogička si napríklad môže predsavziať, že keď vojde do triedy, najprv si počas prvej minúty žiakov prezrie bez toho, aby ich oslovila. Už samotný vzťah, ktorý takto prostredníctvom zmyslov nadväzuje, vedie k nezvyčajnej aktivite. Potom, keď táto napínavá minúta prejde, môže pedagogička skonštatovať, že dnes budú spoločne pracovať na mimoriadne intenzívnej téme. Užitočným môže byť opýtať sa aj žiakov, akú tému budú spracovávať. Každopádne sa takýmto a rozmanitým podobným prístupom posilní vlastné vedenie a schopnosť učiteľa vnímať jednotlivých žiakov.
V knihe Signatúry planét a duševno-duchovný rozvoj v pedagogike uvádzam viaceré podnety, ktoré môžu špecifickým spôsobom poskytnúť obsahové vedenie v príslušných odborných oblastiach, či už v matematike, jazyku alebo v inom predmete.
Pre posilnenie zdravia sa ale javí dôležitým, aby boli každý deň samostatne prijímané rozhodnutia pre vyučovanie a tiež to, aby pedagogička alebo pedagóg primerane rozvíjali kvalitu vedenia svojich hodín. Zdravá ctižiadostivosť spojená s jasnými cieľmi dokáže napriamiť chrbticu a navodiť lepší vzťah k učebným obsahom aj k žiakom. Rozhodnutie podporuje individuálne posilnenie a rozvíja sa z určitých predsavzatých cieľových predstáv, ktoré sú postupne uskutočňované.
Každé individuálne rozhodnutie má v súčasnosti mimoriadne veľký význam pre všetky pracovné výkony, ktoré dnes človek realizuje v sociálnom živote. Ovplyvňuje to, či sa jednotlivec dokáže naozaj vzpriamiť alebo či sa vyčerpá v rámci systému a všetkej nariadenej administratívy, v predpisoch a výkonových požiadavkách.
