Človek by radšej nemal počúvať len svoje telo
„Telo vie, čo je pre teba dobré.“ Táto slovná formulácia, ktorá sa šíri v mnohých ezoterických kruhoch a všeobecne ako dobrá rada medzi ľuďmi, takmer presne označuje stav vedomia súčasnej materialistickej doby. Ako sa správa človek, ktorý ľahkovážne uposlúchne túto slovnú formuláciu?
Existujú iste nespočetné potreby, ktoré signalizuje telo automatickým spôsobom, predovšetkým vtedy, keď dospeje do stavu nedostatku. Túžba zahasiť smäd, hlad, túžba po blízkosti, náklonnosti, po oddychu, pokoji a mieri, túžba po sympatii, pohode alebo pohodlí sa vlastne nevzbudia priamo z fyzickej stránky, lebo táto by sa prejavovala ako nenáročná, ale vstupujú do ľudského vnútra cez nervovú výbavu, ktorá sa rovná senzitívnemu prijímaciemu aparátu, zachytávajúcemu tak pozemské, ako aj kozmické prúdenia. Keďže nervový systém nefunguje len podľa mechanických zákonov, ale má nekonečne veľa možností učenia, stáva sa nosnou silou duševného prežívania alebo všeobecne povedané dušou samotnou. Túto dušu však opäť nesmieme chápať len ohraničene ako pozemské podobenstvo, ale ako reálne existujúcu entitu, ktorá pramení z kozmu a v človeku tvorí svoj mikrokozmický domov. Z tohto dôvodu možno dušu, ktorá je organizovaná prostredníctvom nosnej sily nervového systému, označiť ako takzvané astrálne telo. Telo ako živý organizmus má prostredníctvom týchto životaplných a vysoko senzitívnych základov dobre známy pud sebazáchovy, ktorý sa prirodzene prejavuje v podobe želaní.
Ak by sa ľudské vedomie redukovalo len na pudy sebazáchovy bez toho, aby zohľadnilo vyššie perspektívy duchovných možností rozvoja, bola by formulácia „Počúvaj svoje telo, lebo ono vie, čo je pre teba dobré“ možno ešte obhájiteľná. Pri presnejšom pozorovaní sú však potreby, ktoré signalizuje telo, veľmi relatívne, lebo by sa mohlo stať, že jeho údy premôže únava a hlava poklesne akoby do ospalej ťažoby, no tomuto nepredchádzal žiadny nedostatok spánku, ani reálne vyčerpanie. Toto napríklad nastáva, keď človeka zaplavia antipatické nálady. Potreby, ktoré sa cez telo pomocou nervového riadenia odzrkadľujú do vedomia, vystupujú akoby zdola hore alebo – inak povedané – skutočne z toho telesného alebo – ešte inak povedané – z takzvaného nízkeho ohlušujúceho pudu do vedomého cítenia a udávajú človeku rozmanité falošné pocity. Je to astrálne telo, ktoré v sebe nesie najrozličnejšie formy želaní a na jednej strane môže byť veľmi tesne zapletené s telom, alebo na druhej strane môže prijímať slobodnejšie, suverénne a svetlé vnímania zo strany duchovnej aktivity. To, že sa toto astrálne telo túžobne spája s antipatiami, možno rozpoznať zväčša podľa červených a nepokojných farebných tónov, alebo to možno vnímať v zmysle únavy, keď sa z dôvodu antipatie vyčerpá. Skutočná sympatia so spájaním, empatiou a záujmom by principiálne oživila nervový systém a tým by obveselila astrálne telo v jeho farebnom vyžarovaní.
Duchovné školenie chce toto astrálne telo očistiť, usporiadať a priviesť do univerzálneho bratstva s najväčšou možnou šírkou. Túžba, ktorá stúpa z tela bez vedomej kontroly a determinuje pocity v mysli, potláča skutočné možnosti pre duchovný rozvoj a vedie vedomie do takej nálady, ktorá bola v starších spisoch jogy označovaná ako avidya, nevedomosť. Z tohto dôvodu nájdeme v spise Bhagavad Gíta mnohé verše, ktoré v súčasnej kultúre pôsobia dnes až nepochopiteľne, ako napríklad tieto:
Tani sarvani samyamaya yukta asita mat-parah.
Keď premohol všetky formy túžby, môže zjednotený a oddaný sedieť mne oproti. (Kapitola 2 Verš 61)
Tieto slová boli v Bhagavad Gíte vyslovené božskou bytosťou Krišnu. Tým, že teraz nahradíme slovo Krišna pojmom „myšlienka“, rozvinie sa ľahšie uchopiteľný a nepersonifikovaný význam:
Keď premohol všetky formy túžby, môže zjednotený a oddaný sedieť myšlienke oproti.
Všeobecne treba k interpretácii povedať, že myšlienka je čistá forma ducha a nie je zameniteľná s dobre známym intelektualizmom súčasnej doby.
Hoci potreby tela musia byť brané vážne, ako napríklad hlad a dokonca potreba kontaktu, náklonnosti a uznania, nesmie sa nimi človek nachádzajúci sa na meditačnej ceste primárne nechať viesť. V každom momente presahuje bdelé vedomie tieto priania tela, usporiadava ich do zmysluplného vzťahu a udržiava tým riadenie nad svojím telom tak, aby sa túžba, ktorá z neho vystupuje, stala prirodzenou hnacou silou v živote a vyžarovala plnosťou vzťahov. Pocity, ktoré sú stimulované zo strany signalizovaného nedostatku, ako je to napríklad v klasickom zmysle potreba stravy, získavajú v tomto celkovom nastávaní vedomia a v usporiadaní vedomia prirodzenú integráciu. Hlad sa stane pre toho, kto sa v istej miere školí vo svojom vzťahu k jedlu a k príjmu stravy príjemným pocitom. Z tela vystupujúca túžba získava vedomým zaoberaním sa ňou pekné začlenenie. V skutočnosti je pocit hladu, ktorý sa môže zosilniť až do spaľujúcej lačnosti, formou túžby, formou takzvanej bytosti kamarupa, ktorá sa v mimoriadnej miere dokáže zosilniť, keď v človeku panuje duševný nedostatok. 1) Ku kamarupa pozri Bhagavad Gíta Kapitola 3, Verš 43.
Duša vo večnosti
Po smrti tela, potom keď duša a teda takzvané astrálne telo prejde do kozmu, nezažíva táto viac pozemskú potrebu, ktorá počas času života napríklad pramenila z pudu sebazáchovy, ale celkom svojským spôsobom zažíva duša práve tú formu bytosti, ktorá nebola rozvíjaná pre nedostatok odvahy, pre lenivosť, pre mnohé materialistické uspokojenia potrieb, alebo všeobecne pre utiahnutosť. Hlad bol napríklad počas života daný existenciou tela. Človek ho mohol bolestne znášať, ale rovnako mohol byť na jeho ceste denným sprievodcom pôžitok z jedla. V bežnom živote strávi jednotlivec relatívne veľa času prípravou jedla, kultiváciou rastlín pre výživu, nákupmi a napokon, v poslednom dôsledku, oživuje svoje sny potrebou kulinárskych pôžitkov. Tieto potreby sú dané akoby automaticky z túžobnej povahy a astrálnej súčasti, ktorá je zlúčená s telom. Ak by človek viedol svoje bytie len podľa týchto a podobných potrieb, nemohol by nikdy hovoriť o slobode a v žiadnom prípade by nemohol praktizovať tú formu meditácie, ktorá rozkvitne v myšlienkovom obsahu. Možno preto povedať, že jednostranné uspokojovanie pozemských potrieb, bez kreovania vyššej ideality, nechá na druhej strane človeka duchovne vyhladovať. Táto problematika spočívajúca v materializme je ako druh skutočnej epidémie hladu.
Duša zažíva na onom druhom svete, ktorý je slobodný od všetkých telesných fixácií a emócií, svoju pravdivú a kvalitatívnu skutočnosť. Keď sa nemohla ďalej duchovne rozvíjať v súlade so svojimi nutnosťami a vykazuje mnohé zanedbania, ktoré v zmysle rozvoja mali byť uskutočnené, vznikne zatieňujúci obal, ktorý zabraňuje prirodzenej cirkulácií prirodzených svetelných síl. Cíti sa potom ako uzavretá a izolovaná. Akoby bez prístupu svetla sa dostáva na samotku a trpí tam nedostatkom oživujúcich duchovných vzťahov a duchovných obsahov. Rovnako ako telo v pozemskom živote prijíma stravu, v rovnakej miere prijíma duša, ktorá sa nachádza vo svetle, duchovné úsilie o skutočné vyššie ciele.
Možno povedať, že duša sa ozaj svetelne vyživuje z vyšších súčastí, ktoré sa rozvíjajú v astrálnom tele, zatiaľ čo prostredníctvom nízkych súčastí, vystupujúcich chúťok túžob, ktoré sa vypínajú z telesnej žiadostivosti, sa dostáva do chudobnej, izolovanej a zatemnenej pozície. Často sa preto ukazuje, že pôžitky, ktorým sa človek oddáva, sa teraz vo večnosti stávajú formami utrpenia, zatiaľ čo namáhavé zotrvávanie s disciplinovanou, často hranice prekračujúcou výdržou, dokonca s istým vyčerpaním tela a obeťou naplneným zápolením o vyšší rozvoj, vytvára radostné a sympatické tvarové formy. Pozemské a večné bytie sú zväčša od základu tak odlišné, ako sa líši čas dňa a noci počas života.
Nedostatok duševného rozvoja možno zaznamenať už v pozemskom živote
Jednotlivec spravidla spozoruje len skutočné potreby, ktoré signalizuje telo a celkom opomenie najjemnejšie apely vo svojej duši, ktoré nadnášajú otázku rozvoja. Telo sa napríklad cíti vyčerpané a unavené, chce odpočinok, spánok a pokoj. Ako často zažíva dnešný človek vyčerpanie práve pre jednostranné preťaženia a pri nedostatku zmysluplnej aktivity. Telo mu čoraz viac signalizuje potrebu po stiahnutí sa a pokoji. Tú skutočnosť, že zmysluplná aktivácia ľudského potenciálu, tak myslenia, ako aj cítenia a vôle, ktorá je hodná úsilia, by mohla tvoriť východisko z tejto dilemy, jednotlivec spravidla nezakúsi.
Skúsenosť pri regeneračných pobytoch, ktoré sú spojené s duchovným štúdiom, prekvapivo ukázala, že sa po niekoľkých týždňoch alebo najneskôr po niekoľkých málo mesiacoch dal zažiť nedostatok skutočnej aktivity a mentálneho posilnenia v duši. Počas fázy vyčerpania požaduje telo pokoj a signalizuje psychike jednostrannú požiadavku pasívnej sympatie. Až po prvej uskutočnenej a vytrvalej aktivite, ktorá bola rozvinutá a ktorá navodila posilnenie duševného prežívania a vzťahovej schopnosti, spozoruje cvičiaci, že mu v tom čase, keď sa ešte nachádzal v stave vyčerpania, naozaj niečo chýbalo. Pri spätnom ohliadnutí je možné rozpoznať starý stav s jeho špecifickým deficitom.
S istým zveličením by sme mohli uviesť svojský príklad a predstaviť si, že by človek nedisponoval vysoko organizovanou rukou s piatimi prstami, ale len akousi zvieracou labou, podobne ako má pes. Táto je málo diferencovaná, nie je vybavená článkami prstov a senzitívnym hmatovým zmyslom. Ak by mal človek takúto labu, nemohol by nikdy vykonávať jemnú prácu a nebol by schopný písať a rovnako málo by dokázal umelecky modelovať. Človek pozerá na psa, vidí jeho labu a môže si myslieť: „Vďaka bohu, že mi nechýbajú senzitívne a modelujúce ruky.“ Pes sa však nemôže pozrieť na človeka a povedať si: „Mne chýbajú ruky.“ Človek, ktorý by musel stále zotrvávať na úrovni láb, by tiež nemohol rozvinúť žiadnu túžbu po vysoko organizovaných rukách, keďže by si ich vôbec nedokázal predstaviť a myslieť ich. Sú mimo jeho schopnosti uvažovania a preto by v tejto situácií nepociťoval nedostatok.
Nedostatok jemného citu, šikovnosti a schopnosti modelovania, ktorými by býval trpel kvôli labám, pocíti až potom, keď vlastní ruky s jemnocitnými prstami. Deficit preto možno vnímať len potom, keď existujú možnosti v porovnateľnej forme.
Podstatný nedostatok existuje dnes v zadávaní duchovného zmyslu životu a v strate zodpovedajúcich orgánov vnímania pre skutočnú spiritualitu. Jednotlivec si sotva dnes dokáže predstaviť, že má nedostatok duchovnosti a napokon dokonca aj nedostatok duševného, vnútorného prežívania. Až po určitom čase, keď sa v učení školí k rastúcim duchovným vnímaniam, cíteniam a myšlienkam, a v tejto disciplíne sa mu zakladajú isté duševné nástroje, ako je druh ľudskej ruky, nie viditeľnej ruky, lež duševných schopností a morálnej kompetencie, ktorá vedie ku komunikácií, vyššiemu vnímaniu a múdrosťou naplneným náhľadom, spozoruje potom svoju skutočnú stratenosť a môže sa za pomoci tejto múdrej reflexie obhliadnuť a zistiť, že mu skutočne bez rozvoja chýbala esenciálna možnosť.
Po smrti zažíva človek chýbajúce rozvojové kroky ako hlboký esenciálny nedostatok
Prechod duše z tohto sveta do večnosti v zásade vždy vedie k ohliadnutiu sa za minulou existenciou. Po určitom čase duša pri privykaní si na svoju kozmickú, novú, rozšírenú skutočnosť pobadá tie etapy rozvoja, ktoré premeškala a musí teraz tieto nedostatky znášať ako stratu substancie. Počas pozemského bytia disponuje každý človek fyzickým telom a to by mu mohlo v rámci pozemského bytia poskytovať domov. Po odlúčení sa od všetkých fyzických okolností však zostanú pozitívne uskutočnené otázky rozvoja a domov, ku ktorému sa teraz duša môže vzťahovať, sa už viac nezakladá na predstieraných pozemských výhodách, ale na nadobudnutých poznatkoch, ktoré boli získané z pozemského sveta spolu so skúsenosťou, učením a duchovným štúdiom. Celkom prirodzene zažíva preto každý zosnulý práve tie dimenzie, ktoré nedokázal v pozemskosti dostatočne prežívať, ako duchovné a morálne zanedbanie. Stáva sa pocitom hladu a uzatvára človeka pred radostnými svetelnými svetmi.
„Počúvaj svoje telo, lebo ono vie, čo je pre teba dobré“, popisuje slovnú formuláciu, ktorá má veľké sklony k zviazaniu. Vzniká vo zvláštnej miere prostredníctvom závislostí psychiky od pozemského sveta a vylučuje v najväčšej miere otázku rozvoja možnej duchovnej existencie. Prisilným počúvaním tela sa začínajú hýbať nízke súčasti astrálneho tela a tie jemnejšie, za zmyslovými pôžitkami čakajúce vplyvy duchovného sveta ostávajú nevypočuté. Jednotlivec je touto slovnou formuláciou vedený takzvanými motorickými nervami a chýbajú mu sebareflexia a skutočné vnímanie vo vzťahu k väčšej celkovej realite. Prikláňa sa k egoizmu. Vciťuje sa väčšinou priveľmi do svojich vegetatívnych systémov a tragickým spôsobom prehliada, ako veľmi by celý tento fyzický aparát potreboval byť vyživovaný vyšším a múdrejším systémom riadenia zo strany ducha.2) Niekto, kto hovorí „Počúvaj svoje telo, lebo ono vie, čo je pre teba dobré“, sa sám zažíva z minulosti a nie v procese nastávania pre budúcnosť. Pripúta sa k svojmu vlastnému osudu – alebo inak vyjadrené – ku karme.
Archai sú podľa svojej duchovnej povahy tie suverénne sily, ktoré sú senzibilné a jednako chcú silne pozdvihnúť človeka vo všetkých jeho konaniach. Prinášajú ho k vzostupu a k oslobodeniu. Keď Immanuel Kant hovorí o otázke osvietenia a túto označuje za východisko človeka, ktorý sa musí pozdvihnúť z nedospelosti a z neschopnosti používať svoj rozum bez vedenia niekým iným, potom by bola práve táto odvaha k vlastnému procesu myslenia tou silou, ktorá motivuje duchov prvopočiatku. 3) Pozri Franz Josef Weltz Illusion Menschenwürde – Ilúzia ľudskej dôstojnosti, 2005. str. 267.
Ak by niekto pozoroval sám seba, napríklad celkom nezvyčajne, áno, celkom nepredstaviteľne, ale mohli by sme sa hypoteticky pokúsiť o takú predstavu, pozorovať samého seba z pozorovateľne takzvaných anjelských hierarchií, museli by sme bezpodmienečne okamžite rozpoznať pochabý a zahmlený svet vnímania takej slovnej formulky, akou je „Počúvaj svoje telo, lebo ono vie, čo je pre teba dobré“. Sú rozliční anjeli, ktorí sú rozdelení do rôznych hierarchií. Majú rozličné vnímanie a schopnosti. Zmieniť sa treba napríklad o takzvaných archai, 4) Ako archai sú podľa gréckej filozofie označovaní takzvaní aeóni. Všeobecne sú to duchovia prvopočiatku. Označenie je odvodené od gréckeho slova archē, čo vyjadruje začiatok, princíp, pôvod. o pratvorivých silách, ktoré v obzvláštnej miere múdro riadia ľudské sily vôle. 5) Ďalšie pozadie k duchovným hierarchiám, obzvlášť k archai, anjelom prvopočiatku, pozri tiež v knihe Verborgene Konstellationen der Seele – Skryté konštelácie duše 6) Podľa antropozofického učenia sa priraďuje prvá hierarchia, teda serafíni, cherubíni a tróni ľudskému elementu vôle. Archai patria do tretej hierarchie, ktorá pozostáva z anjelov, archanjelov a archai. V zásade pôsobia títo anjeli prvopočiatku, archai, v zmysle vôľového elementu, keďže preberajú riadenie až do hĺbky tela v ľudskom bytí. Pozn.preklad. V slovenskom prostredí sa pre pomenovanie archai používa aj slovo mocnosť.
Vôľa tvorí najhlbšiu, nevedomú povahu človeka a nesie v jeho centre najsilnejšiu hnaciu silu. Tieto vysoké bytosti sú svetelné a ľahké, sú také ľahké, že práve prostredníctvom svojej ľahkosti signalizujú druh úplnej slobody vo vzťahu k telu. Zároveň sú obdarené veľmi veľkou múdrosťou. Chápu a rozpoznávajú najpresnejšie vôľové pomery človeka. Rozhodnosť a dôstojnosť sú ich hlbokými duchovnými elementami. Kto sa napríklad započúva do hĺbky svojej duše, v senzitívnych okamihoch pobadá, že existuje vyššia morálka a že by bol vlastne on sám vyzvaný volaním ducha prostredníctvom svojho ľudského bytia k tomu, aby ho nasledoval najlepšími, rozhodnými rozhodnutiami. Ale človek disponuje sériou výhovoriek a vie sa urobiť apatický a tupý voči tejto skutočnosti svojej vlastnej dôstojnosti, ktorú by mal mať vo svojej duši. Môže napríklad povedať, že prenechá múdrosť inteligentnejším osobám a ponižuje tým svoju vlastnú osobu vo vôli voči pravým hlbším inšpiráciám. Ľahkovážne preto hovorí tú slovnú formulku, ktorá je dnes rovnako dobre známa: „Cesta je cieľ a ja som na ceste.“ Snahou duchov prvopočiatku by však bola nevyhnutnosť dosiahnuť rozsiahlejší cieľ pre svetové tvorstvo, čo by zodpovedalo dôstojnosti človeka. 7) „Cesta je cieľ“, je degenerovaná forma citátu Konfucia, ktorý správne znie „Prinášam moju vôľu na cestu.“
Teraz možno nechať hovoriť priamo archē. Ten zvestuje tým najjemnejším spôsobom prostredníctvom vlastnej, jemu zverenej, vyššej múdrosti tie cítenia, ktoré, ak ich zhrnieme do slov, hovoria asi toto: „V žiadnom prípade nepočúvaj svoje telo a jeho zaliečajúce alebo prehnané emócie, lebo tieto sú v celku a v ich naviazaní skazou samé o sebe. Prekroč tvoje malicherné, z organického sveta vystupujúce strachy, a to hranice presahujúcim spôsobom, obetuj sa pre vyššiu ideu, maj odvahu k životu v zmysle morálky. Usiluj o najlepší a najšľachetnejší cieľ. Si povolaný k vzostupu. Čakanie na iných je zbytočné. Ak by ti mal tvoj osobný stav zrkadliť triašku a strach pred morálkou a nutnosťou konať, nenačúvaj týmto kolísaniam ani svojmu malému sebapoznaniu. Telo nemá klesať na mysli a nemá veľa čo povedať, keď sú na rade vysoké a najvyššie povinnosti. Silu pre tvoje konanie nájdeš prostredníctvom múdrosti.“
Meditácia pripravuje človeka na duchovný svet
Meditačné cvičenia, ktoré sú dnes často chápané len ako nástroj pre uvoľnenie, lepšiu vyrovnanosť a blaho, by v žiadnom prípade nemali slúžiť telu a zmyslovému svetu. Každá skutočná meditácia vyžaduje prekročenie hraníc vlastných slabostí, vyčerpaní, pocitov menejcennosti, emócií a zúfalstva. 8) Nedostatok duchovnosti vedie k telesnému úpadku. Duchovné obsahy, vyššie múdrosti a skutočné poznatky chcú ako skutočné nové sily dospieť do doterajšieho, vyčerpaného bytia. Sú utvárané koncentráciou a s výdržou sú zachovávané v pamäti, aby sa tie najlepšie idey postupne stali praktickými ideálmi a napokon disponovateľnými, sociálne schopnými článkami tela. Tak, ako sa mohla celkom nanovo a viac organizovať ľudská ruka z úrovne laby v zvieracej ríši, v rovnakej miere by mala meditačná práca priviesť do uvedomenia nedostatok, ktorý má človek v duši v zmysle svojho duchovného života a dať znovu k dispozícií tvorivé sily, aby jednotlivé indivíduum získalo pocit, že život v tejto ničivej dobe má svoj zmysel práve v tom, že môže byť naplnený novými silami, estetickými cieľmi a skutočnými duchovnými obsahmi. Keď nenasleduje nový duchovný začiatok a nenastúpi žiadne posilnenie substancie človeka v zmysle jeho vyšších schopností a nadzmyslových orgánov, nedokáže nikdy spoznať nedostatok, pod ktorým skutočne trpí. Je potom ako ten, kto každý deň leží na gauči, uniká do svojho pôžitkového sveta tela a vôbec nezbadá, že v skutočnosti má nedostatok pohybu. Duchovný nedostatok však človek pobadá až potom, keď sa dlhší čas rytmicky budujúco zaoberá s duchovnými študijnými cyklami a z nich získava vyššiu úroveň prehľadu o sebe samom a o svojej žalostnej minulosti.
Vlastne máme my všetci ľudia už viac nepociťovaný duchovný stav nedostatku a preto nás drví materializmus s nevídanou diktátorskou tvrdosťou a nemilosrdnosťou.
Zdroje:
Sri Aurobindo, Die Synthese des Yoga – Syntéza jogy, Vydavateľstvo hinder + deelmann, 1991, str.55 a nasl. „Metóda, ktorú sme použili, spočíva teda v tom, priviesť našu celú vedomú bytosť do vzťahu a do kontaktu s božskou bytosťou a zavolať Boha, aby On premenil našu celú bytosť na Jeho bytosť. Tak sa skutočná osoba v nás zmení v určitej miere na Boha samého, na sādhaka 9) sādhaka = duchovný žiak našej sādhanā 10) sādhanā = duchovné cvičenie a ostane predsa len tiež majstrom jogy, ktorý použije nižšiu bytosť v nás ako stredobod pre božskú premenu a ako nástroj pre naše vlastné zdokonalenie. V skutočnosti uskutočňuje tlak tapas11) tapas = oheň, odriekanie v nás (teda sila vedomia, ktoré je centrované v idee božskej povahy) na to, čo sme my v našej celistvosti, svoje vlastné naplnenie. Božská vševedúca a všečinná bytosť zostupuje do našej zatemnenej a obmedzenej bytosti. Osvetľuje postupne celú nižšiu povahu, privádza stále novú silu a nahrádza napokon všetky výrazové formy nižšieho ľudského svetla a smrteľného pôsobenia svojou aktivitou.“
Rudolf Steiner z Anthroposophische Leitsätze – Antroposofické hlavné zásady (1924/1925) Celkové vydanie 26:61: „Ako vôľová bytosť sa človek neobracia na svoj organizmus, ale na vonkajší svet. Keď chce ísť, nepýta sa, čo pociťujem vo svojich chodidlách, ale aký cieľ je tam vonku, ku ktorému chcem prísť. Zabúda na svoj organizmus tým, že chce. Vo svojej vôli neprináleží svojej povahe. Prináleží tam do ríše ducha prvej hierarchie.“
Anmerkungen
| ⇑1 | Ku kamarupa pozri Bhagavad Gíta Kapitola 3, Verš 43. |
|---|---|
| ⇑2 | Niekto, kto hovorí „Počúvaj svoje telo, lebo ono vie, čo je pre teba dobré“, sa sám zažíva z minulosti a nie v procese nastávania pre budúcnosť. Pripúta sa k svojmu vlastnému osudu – alebo inak vyjadrené – ku karme. |
| ⇑3 | Pozri Franz Josef Weltz Illusion Menschenwürde – Ilúzia ľudskej dôstojnosti, 2005. str. 267. |
| ⇑4 | Ako archai sú podľa gréckej filozofie označovaní takzvaní aeóni. Všeobecne sú to duchovia prvopočiatku. Označenie je odvodené od gréckeho slova archē, čo vyjadruje začiatok, princíp, pôvod. |
| ⇑5 | Ďalšie pozadie k duchovným hierarchiám, obzvlášť k archai, anjelom prvopočiatku, pozri tiež v knihe Verborgene Konstellationen der Seele – Skryté konštelácie duše |
| ⇑6 | Podľa antropozofického učenia sa priraďuje prvá hierarchia, teda serafíni, cherubíni a tróni ľudskému elementu vôle. Archai patria do tretej hierarchie, ktorá pozostáva z anjelov, archanjelov a archai. V zásade pôsobia títo anjeli prvopočiatku, archai, v zmysle vôľového elementu, keďže preberajú riadenie až do hĺbky tela v ľudskom bytí. Pozn.preklad. V slovenskom prostredí sa pre pomenovanie archai používa aj slovo mocnosť. |
| ⇑7 | „Cesta je cieľ“, je degenerovaná forma citátu Konfucia, ktorý správne znie „Prinášam moju vôľu na cestu.“ |
| ⇑8 | Nedostatok duchovnosti vedie k telesnému úpadku. |
| ⇑9 | sādhaka = duchovný žiak |
| ⇑10 | sādhanā = duchovné cvičenie |
| ⇑11 | tapas = oheň, odriekanie |