Logika a zákony zdravia XVI – Depresia

Článok Heinza Grilla z 13. decembra 2024

Od ľudí zasiahnutých depresiou sa vyžaduje veľmi osobitný druh vlastnej aktivity. Pri hlbšom skúmaní pocitu ťažoby, zúfalstva, únavy a nezáujmu o život sa ukazuje, že tento pocit v skutočnosti vychádza z tela. Prečo vyviera z tela ako gejzír? Nie sú to často práve vonkajšie príčiny, ako napríklad zlyhania vo vzťahoch alebo urážky, ktoré nespracované prenikajú do orgánov a podporujú skľúčený postoj voči životu? Hoci depresívne nálady a aj dlhšie trvajúce depresívne fázy sú vždy vyvolané vonkajšími vplyvmi, reakcia sa predsa len vyvíja z organickej podstaty tela. Z pečene napríklad do vedomia stúpa namrzenosť a rozlaďuje ho rôznymi zaťažujúcimi zahaleniami.1) Ezotericky vyjadrená „namrzenosť pečene,“ je opísanie stavu, keď sa všetky nevedomé zážitky, nálady a dojmy ukladajú do orgánov a v závislosti od stavu orgánov sa potom odrážajú vo vedomí, resp. v nervovom systéme. O význame ľudských orgánov pre vedomie pozri aj knihu: Tajomstvo podstaty duše; Ľudské orgány, ich duševné súvislosti a možnosti duchovne orientovaného rozvoja vedomia. Nedostatok túžby po živote teda vychádza z hĺbky tela a zmocňuje sa všetkých zmyslových procesov a v konečnom dôsledku aj všetkých prirodzených pocitov, čo ešte výraznejšie rozlaďuje prežívanie.

Jednou z hlavných neviditeľných a predsa vždy prítomných príčin depresie je vlastná závislosť na určitých ľuďoch alebo na vonkajších pocitoch úspechu. Jednotlivec sa vo svojich pocitov preťažuje, zažíva sklamania a nakoniec sa vyčerpáva. Bližší pohľad do psychiky depresívneho človeka však ukazuje, že existuje určitý strach zo slobodnej existencie a často aj emocionálna závislosť, ktorá zvyčajne začína v rodine a pokračuje v budúcich vzťahoch.

V stavoch depresie sa veľmi často objavujú zvláštne náboženské ambície, ktoré depresívny človek produkuje v akejsi závislosti. V predstavách ľudí zasiahnutých depresiou sa Boh javí ako nedosiahnuteľná bytosť alebo nedotknuteľná autorita, ktorú ľudia môžu prijať len v dobrej viere a preto sa musia pasívne podriadiť osudu. V depresívnych fázach je takmer vždy badateľná paralýza inštinktov a vôle, čo je okolnosť, ktorá vedie k cyklu závislosti na iných ľuďoch a možno aj na rôznych autoritách v spoločnosti. Avšak v období rozladenosti je myseľ obzvlášť náchylná k modlitbe a očakáva pomoc od tej údajnej vyššej autority vo vzdialenom nebi. Ak modlitby nie sú ihneď vypočuté, teda takmer zakaždým, choroba nadobúda chronický charakter. V mnohých prípadoch sa potom jednotlivec pripútava k takzvanému dobru a na oplátku konštatuje, že vo svete je veľa zla. V dôsledku toho však to dobré v skutočnosti nenachádza, v živote je konfrontovaný s najrôznejšími protivenstvami a to ho často privádza do zúfalstva. Aby sa človek vyliečil z depresie, musel by bližšie preskúmať pojem Boha. Je to vyššia autorita, ktorá sedí v nebi? Alebo je to len výplod fantázie, ktorý môže zúfalým ľuďom poskytnúť ideologickú útechu v ich pozemských snaženiach? Obidve formy definovania Boha ako vyššej, neopísateľnej a nedotknuteľnej bytosti alebo jeho odstránenie z ideológie klamu nemôžu poskytnúť uspokojivú odpoveď. Je preto dôležité urobiť krok k utváraniu povedomia o tom, čo je vyššia či väčšia otázka bytia, ktorá môže ľudí všestranne posilniť práve prostredníctvom správnej predstavy a pohľadu na realitu.

Akokoľvek je to v mnohých životných situáciách náročné, predsa len je potrebné doviesť tento často nevydarený pojem Boha do konkrétnej a jasnej podoby, a to platí najmä pre depresívnych ľudí. Podriadenosť z nedostatočnej sebaorientácie a z nej vyplývajúce falošné formy oddanosti sú často problémom, ktorý treba riešiť. Čo je Boh, tá vyššia realita bytia? Vyšší článok existencie žijúci v človeku alebo mimo človeka, neviditeľné, všemohúce a pôvodné bytie? Na začiatku každého stvorenia sa nachádza skutočná myšlienka. Tak ako stavba začína jednotlivými myšlienkami architekta, v rovnakej miere celé stvorenie sveta žije z množstva myšlienok. Každý strom, každý kameň je vytvorený z myšlienky a tá spočiatku predstavuje svetelnú inštanciu. Prostredníctvom vedomia je človek schopný myslieť myšlienku a následne ju zrealizovať. Keď horolezec myslí na prvovýstup, jeho plán začína myšlienkou lezeckej cesty, ktorú nakoniec prenáša do reality prostredníctvom rôznych aktivít. Keby nebolo myšlienok, človek by nikdy nedokázal urobiť lezecký výstup. V konečnom dôsledku ľudská existencia závisí od schopnosti myslieť myšlienky a primeraným spôsobom ich realizovať.

Aby sa človek vyliečil z depresie, potrebuje v každom smere vedomé rozvinutie skutočného obrazu Boha alebo inými slovami, skutočného pojmu myšlienky.2) 2)Rudolf Steiner vo svojej prednáške v Prahe v roku 1913 hovoril o potrebe rozšíriť svoju predstavu o Bohu: „Človek by sa mal snažiť prehĺbiť svoju predstavu o Bohu, dalo by sa tiež povedať: zväčšiť ju. Každá predstava o Bohu sa Bohu iba približuje, žiadna ho nemôže obsiahnuť. Napríklad ľudia hovoria o panteizme a teizme akoby jedno vylučovalo druhé; v skutočnosti sú obomi, pretože cez deň je človek panteistom a v noci skôr teistom. Panteizmus znamená zažívať božstvo aktívne vo svete. [V] teizme sa človek zažíva akoby v jasnovidnom kozmickom spánku, kedy božstvo bdie nad svetom. Nedá sa spoliehať na dôkazy, ale „kto sa snaží, toho môžeme zachrániť“. Len by ste nemali chcieť stáť na mieste, (mali by ste) chcieť prekročiť každý uhol pohľadu. Pravda je skutočne jedna, ale vo svojich zjaveniach je rôznorodá.“ Rudolf Steiner, Smrť a nesmrteľnosť vo svetle duchovnej vedy, Súborné dielo 69d, s.350 a nasl. Ani popieranie toho, že myšlienka ako inštancia spočíva na začiatku všetkej činnosti, ani poslušné uctievanie predpokladaného Boha v nebi nemôže poskytnúť východisko z rozladeného pocitu, ktorý vystupuje z orgánov a zmocňuje sa vedomia.

Z tohto dôvodu sa niekedy dajú depresívne epizódy veľmi dobre zvládnuť, keď sa človek zasiahnutý depresiou nenechá príliš vtiahnuť do pasívnych pocitov, ale stanoví si predsavzatia pre svoj život a nakoniec ich pre svoj život aj zrealizuje. Pri modlitbách treba byť veľmi opatrný, väčšinou sú to vyslovené prosby bez akéhokoľvek uvedomenia. Je potrebné vzdelávať sa v oblasti skutočne jasného života predstáv. Vedomé vyhýbanie sa sťažovaniu a nariekaniu a zároveň odhodlanie viesť zmysluplné rozhovory a prospešné aktivity sú cenné disciplíny, ktoré majú zvyčajne vždy pozitívny účinok. Podstatné je snažiť sa počas chorobnej fázy depresie veľmi dobre premyslieť myšlienku a nakoniec ju uviesť do praxe. Je potrebná odvaha nestať sa závislým na svojich fyzických pocitoch, ale radšej sa venovať vedomým obsažným myšlienkam a tieto priviesť k realizácii.

V súhrne sa dá povedať: Nečakajte pomoc od Boha ani od nikoho cudzieho, ale radšej každý deň vymyslite koncept, stanovte si ciele a večer skontrolujte, či ste ich skutočne zrealizovali. Musíte sa naučiť osamostatniť sa od depresívnych pocitov a venovať sa zdravým aktivitám. Jednotlivec by sa nemal stať závislým na úspechu alebo neúspechu.

Ďalšie články budú o ročnom výhľade na rok 2025 a vo februári bude pokračovať séria článkov o zdraví.

Pečeň v dobrom stave je v tele činná svojou formujúcou silou. Keď je však oslabená, môže zvýšiť tlak na vedomie a spôsobiť depresívne nálady.

Prosba zvyčajne spôsobuje, že ľudia upadajú späť do seba a týmto spôsobom podporujú depresívne sklony.

Bledavka okolíkatá – Kvet rastliny je výrazom pre svetlo. Harmonicky cirkuluje s kozmom. Poznávanie kvetín otvára zmysly pre cenný prírodný fenomén. U ľudí by táto cirkulácia svetla mala nastávať aj prostredníctvom vedomého kontaktu.

Pocit formy, ktorý cvičenie dáva, otvára prvú novú perspektívu vedomia. Odvážny krok na jednej nohe a rozpínanie tela dokáže podnietiť životné prúdenia, ktoré pôsobia antidepresívne.

Anmerkungen

Anmerkungen
1 Ezotericky vyjadrená „namrzenosť pečene,“ je opísanie stavu, keď sa všetky nevedomé zážitky, nálady a dojmy ukladajú do orgánov a v závislosti od stavu orgánov sa potom odrážajú vo vedomí, resp. v nervovom systéme. O význame ľudských orgánov pre vedomie pozri aj knihu: Tajomstvo podstaty duše; Ľudské orgány, ich duševné súvislosti a možnosti duchovne orientovaného rozvoja vedomia.
2 Rudolf Steiner vo svojej prednáške v Prahe v roku 1913 hovoril o potrebe rozšíriť svoju predstavu o Bohu: „Človek by sa mal snažiť prehĺbiť svoju predstavu o Bohu, dalo by sa tiež povedať: zväčšiť ju. Každá predstava o Bohu sa Bohu iba približuje, žiadna ho nemôže obsiahnuť. Napríklad ľudia hovoria o panteizme a teizme akoby jedno vylučovalo druhé; v skutočnosti sú obomi, pretože cez deň je človek panteistom a v noci skôr teistom. Panteizmus znamená zažívať božstvo aktívne vo svete. [V] teizme sa človek zažíva akoby v jasnovidnom kozmickom spánku, kedy božstvo bdie nad svetom. Nedá sa spoliehať na dôkazy, ale „kto sa snaží, toho môžeme zachrániť“. Len by ste nemali chcieť stáť na mieste, (mali by ste) chcieť prekročiť každý uhol pohľadu. Pravda je skutočne jedna, ale vo svojich zjaveniach je rôznorodá.“ Rudolf Steiner, Smrť a nesmrteľnosť vo svetle duchovnej vedy, Súborné dielo 69d, s.350 a nasl.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *