Veda a sloboda

Heinz Grill

Aká je hodnota filozofie?

Pojem veda nás zaujímavým spôsobom navracia späť ku veľkému západnému filozofovi Platónovi, ktorý síce nehovoril priamo o vede, ale skôr o takzvanej dialektike,¹⁾Dialektika znamená pôvodne umenie viesť rozhovor, s tvrdeniami a námietkami, hľadajúc pravdu ktorá predstavuje istý druh metodiky vedomého myšlienkového skúmania. Veda upriamuje svoju pozornosť na racionálne usporiadané uchopenie zvoleného fenoménu, napríklad na výpočet obsahu vo fyzike, živú prírodu v zmysle biológie, výskum ľudského bytia v psychológii a medicíne alebo náuku o materiáloch v chémii. V protiklade k filozofii a ku jej pôvodnému vedeckému prístupu, ktorý sa napokon rozšíril na všetky odvetvia výskumu, stojí katolícka teológia, ktorá sa svojimi pevnými vyznaniami viery a dogmami viery vo veľkej miere vyhýba skúmajúcim, k pravde smerujúcim myšlienkovým prístupom, fungujúcim na základe kauzálnych princípov pôsobenia. Namiesto toho, aby sa usilovala o najvyššiu univerzálnu platnosť a racionálnu zrozumiteľnosť s čo najviac logickým poriadkom, uspokojuje sa teológia s monokauzálnymi a neoverujúcimi modelmi vysvetlení.

Úsilie človeka v činnosti skúmania sveta a jestvujúcich prejavov bytia, či už humánnych alebo aj animálnych, vegetatívnych a mŕtvej hmoty, nielenže vedie k poznatkom, ktoré sú platné, pochopiteľné, sprostredkovateľné,  vysvetliteľné a kvalitatívne obohacujú život človeka, ale taktiež mu poskytuje narastajúcu slobodu. Sloboda pritom neznamená neviazaný, bezuzdný život bez zodpovednosti. Svojím veľkorysým prejavom je skôr výsledkom individuálne dozretého bytia a prejavuje sa spravidla dosahovaním veľkého množstva pravdivých náhľadov. Tajomstvom tohto skúmania je, že hoci sa zväčša zameriava na hmotu, ľudský duch je pri ňom aktívny a v konečnom dôsledku musí byť duchovná stránka myslená ako reálna dimenzia. Každý jav, ktorý chceme pravdivo poznať, vyžaduje myslenie, ktoré v žiadnom prípade nepopiera ducha ako reálnu skutočnosť. Z celkového spoločenského pohľadu tak nespočíva skutočná sloboda v banálnom hedonizme, ktorý si zabezpečuje emocionálne výhody v pôžitku života. Sloboda sa prejavuje predovšetkým v zrelej zodpovednosti a sociálnosti s najväčšou možnou múdrosťou vo vzájomnosti a skutočnou univerzálnou jednotou so svetovým tvorstvom. Sloboda sa musí prebudiť neustálym získavaním kvalitných vedomostí na stupni nachádzajúcom sa mimo polarít, respektíve stúpajúcom ponad polarity prítomnosti.

Vypnutie Talianskeho štátu

Otázka, ako sa napríklad môže celý štát zrazu kvôli takzvanej pandémii nechať úplne obmedziť vo svojich prirodzených vzťahových formách, vo svojej už beztak slabej ekonomike, vo svojom právnom systéme a nakoniec vo svojej potrebe aktivity, je nepochopiteľná pre pozorovateľa, ktorý študuje fenomény z rôznych uhlov pohľadu a ktorý sa usiluje o solídne vyhodnotenie situácie.

V Taliansku sedia medzičasom deti pred televízorom, aby boli chránené pred vonkajším priestorom, napríklad pri šantení na lúke, a tým aj pred nákazou. Starším ľuďom nie je dovolené žiadne právo navštevovania a sú držaní ako zajatci v izbách a už dva mesiace je zakázané prirodzené vychádzanie na prechádzky, za športom a aktivitami. Aká veda, aké konštatované vedomosti a ktoré podložené výskumy môžu ospravedlniť takéto opatrenia, ktoré drasticky obmedzujú slobodu na takú dlhú dobu? Ak človek skúma fenomén slobody, avšak v tomto zmysle nezávisle od zákazu vychádzania a nariadení týkajúcich sa epidémie, ale vo vzťahu k celému človeku, jeho duši a duchovným možnostiam vlastného nadobúdania poznania a z toho vyplývajúcej zodpovednosti, zistí, že práve tieto vnútorné kvality sú najviac ohrozené. Človek stráca svoj duchovný a duševný pocit života a svoje samostatné možnosti skúmania právd. Nielen vedeckosť doby, ale aj sloboda je tak v najväčšom mysliteľnom úpadku.²⁾Vírus sa dnes skúma výlučne v laboratóriách a hľadá sa vakcína. Nikto sa ale nepýta, v akom vzťahu vlastne stojí človek k vírusu v zmysle vývoja a aký význam môže mať choroba pre dozrievanie charakteru.

V Taliansku medzičasom mnohí nihilisticky tvrdia, že by radšej chceli umrieť, ako takto potupne ešte nejaký čas žiť a pomaly duševne a nakoniec aj telesne podľahnúť následkom izolácie. V Nemecku sa hlásia o slovo uznávaní vedci ako Prof. Sucharit Bhakdi, Dr. Wodarg, Dr. Köhnlein, Prof. Streeck a mnohí iní, ktorí fakticky vysvetľujú a nakoniec chcú objasniť fenomén koronavírusu. Kde žije duchovná dimenzia, ktorá presahuje celkovú polaritu? Žije už vo výskume, ale ešte nie je pomenovaná. Proti ozajstným vedcom stojí množstvo protihlasov, pričom ak sú ich faktické výroky podrobené dôkladnej analýze, nevykazujú zatiaľ využiteľné a zdieľateľné výskumné pozadie. Čísla môžu byť číslami, avšak ukazuje sa ťažké vypátrať, v akej súvislosti majú tieto čísla svoju skutočnosť. Sloboda človeka sa môže dobre realizovať iba vtedy, ak konanie nie je vedené sugesciami, domnienkami, zastrašujúcimi strachmi, alebo dokonca cudzími ekonomickými záujmami. Norma, ktorá znamená, že sa človek musí vzdať všetkého, čo je cenné pre zvyčajný bežný deň, najmä vzťahov, aby ostal zdravý a ktorá ďalej požaduje, aby sa človek vzdal svojej slobody, aby sa zachránil pred možnou smrťou, určite nie je riešením. Na filozofickej a antropologickej úrovni vzniká takýmito myšlienkovými prístupmi, ktoré riadia dnes korona obdobie, rastúca bezmocnosť tak v politike, ako aj v národe.

Volanie po skutočnej vede

Kvôli koronakríze sa stáva nevyhnutné volanie po skutočnej vedeckosti, tak na úrovni medicínskeho výskumu, ako aj na rozšírenej úrovni celostnej psychológie, alebo dokonca duchovnej vedy. Ten, kto skúma nejaký fenomén, zaoberá sa viditeľným alebo vnímateľným objektom svetového tvorstva. Avšak tajomstvom tohto zaoberania sa je, že sa venuje nielen matérií, ale tiež duchu, pravde, vnútornému vzťahu, pôvodu a príčine tohto úkazu. Pokiaľ táto rovina v skúmaní absentuje, vari z ignorancie, zo slabosti alebo strachu, alebo z kolektívneho preberania sugestívnych vplyvov, zažíva sa človek v čoraz intenzívnejšom zahalení a nevyhnutnom pocite bezmocnosti. Sugescie tejto doby poukazujú najvýraznejšie na túto vzájomne sa rozmáhajúcu stratenosť vo svete.

Potenciálna a na západe vysoko stojaca kultúra vedeckosti, ktorá je nevyhnutná pre slobodu, sa týka vedca samotného, no nemôže sa zachovávať len u niekoľkých málo osôb, ba naopak, musí nechať vzplanúť múdrosť u jednotlivého občana. Nemožno prehliadať, že fenomény doby sú vedené pasívnymi nádejami bez skutočného poznania a vedenie preberajú svojrázne princípy viery, ktoré pramenia viac z teológie. Eufemizmus, že všetko má byť opäť ako kedysi a dokonca by snáď mohlo byť lepšie, sa vyjadruje bez konkrétne myslených cieľových perspektív a stanovenia cieľov. Keďže tak veľmi možno pozorovať vnútornú stratu cieľovej orientácie, začínajú sa ľudia navzájom udávať a nadávajú ako v dávnych časoch do „untore“, do roznášačov ťažkej choroby, tým, ktorí sa v noci v Taliansku v rozpore s nariadením poddajú svojej potrebe pohybu a idú sa sami poprechádzať do lesa.

Je naozaj veľmi pekné, keď sa skúma fenomén ako je vírus, patológia alebo spôsob prejaveného správania a objavuje sa dostatočné vysvetlenie s kauzalitou, následkami a logikou. Človek sa oslobodzuje od monistických, úzkych pravidiel viery, ktoré mu stanovili doktrínami a rozvíja odvahu, nebojovať proti podmienkam doby a neodsudzovať tých, čo propagujú strach, ale učí sa vstupovať do vzťahu s rozličnými výkladmi a napokon objavuje príčiny a účinky, nové fenomény a nové pozadie, a cíti sa ako chránený na základe vlastného, substančného rozvoja metodického, ako aj duchovného skúmania.

Postavenie človeka v koronakríze

Skutočným spôsobom, ako vystúpiť proti korone je schopnosť pozerať sa s logickým porozumením do očí sugesciám, ktoré dnes vznikajú pre mnohorakú slabosť v myslení a pre chyby v myslení. Do centra skúmania bol postavený vírus a žiaľ prehliada sa, že v stredobode pozorovania by mal stáť človek a jeho zdravie. Táto chyba v myslení je základom krízy. Človek potrebuje slobodu, lebo sa nesmie stať domnelou obeťou mikroorganizmu, presnejšie povedané obeťou strachu pred mikroorganizmom, ale môže túto malú bytosť, jej príčiny a maximálne následky a teda seba samého so svojou vlastnou vnútornou slabosťou stretnúť s neohrozenosťou. Túto slobodu skúmania a tvorby poznania, ako aj zdieľanie svojich poznatkov a svojho boja za pravdu si človek nesmie upierať. Aj ústava vo svojom prvom článku hovorí o dôstojnosti, tak by sa človek mal nasmerovať priamo k tomuto dôstojnému postoju myslenia.