Kto by mohol zabrániť kríze?

Originál článku bol zverejnený dňa 12. septembra 2021

Od Heinza Grilla

Vznik dvojtriednej spoločnosti

Spoločnosť je dnes rozdelená na dve triedy, na takú, ktorá sa smie zúčastňovať celého verejného života a takú, ktorá nateraz nesmie navštevovať reštaurácie a do budúcna ju čaká lockdown. Diskriminácie sa medzičasom etablovali ako bežné každodenné dianie a rovnako „vylúčení“, ako aj „insideri“ prijímajú túto vlastne nedôstojnú situáciu v zmysle akejsi normality. Kto bude raz zodpovedný za mnohé škody, ktoré vyvoláva očkovanie, za chybné rozhodnutia, politické klamstvá, potieranie ľudských práv? Šikovnosť sugestívnej politiky, ktorú politici vykonávajú, vedci trpia a podporujú a napokon ľud vo vzájomných požiadavkách a nátlakoch dokonáva, necháva jasne rozpoznať, že sa v rámci zdanlivej kolektívnej solidarity stratila morálna inštancia ľudského svedomia.

Je známou a neprehliadnuteľnou skutočnosťou, že krajina, ktorá je politicky na konci, obvykle začne pre odvedenie pozornosti od vlastných nedostatkov viesť vojnu s treťou krajinou. Dnes sa však vedenie vojny orientuje na vlastný demokratický systém a na vlastný ľud. Tým, že existujú dve triedy, prevláda istý druh latentnej situácie, podobajúcej sa občianskej vojne.¹⁾V žiadnom prípade nemožno od politika alebo od vedúcej osobnosti očakávať, že by dokázala zmeniť alebo obrátiť časy. Transformácia musí dnes vychádzať z jednotlivého občana, nie z centralizovaného systému alebo politicky významnej osobnosti.

Túto dvojtriednu spoločnosť nesmieme v žiadnom prípade klasifikovať ako náhodný produkt chybnej politiky, nakoľko bola pripravená triezvym a dlho plánovaným spôsobom, pomocou štúdií a spoločenských analýz. Je skrytou formou vedenia vojny na náklady celého ľudstva a prináša so sebou nekonečné utrpenie a smrteľné následky. Kompenzuje sa ňou zlyhanie demokratických štruktúr spoločnosti. Vzopretie sa proti dvojtriednej spoločnosti vonkajšími, násilnými demonštráciami a hlasnými apelmi celkovú polarizáciu ešte viac zbytočne zhoršuje.²⁾Následkom naplánovania dvojtriednej spoločnosti by sme sa nemali nechať vytlačiť do polarizujúceho stanoviska. Polarizujúce stanoviská politici vítajú, keďže oni sa práve definujú svojimi polarizujúcimi bojmi. Individuálne uskutočnená osobnosť sa však nedá priradiť k skupine, ani k pozícií a ani k žiadnej strane. Predstavuje pre súčasné dianie akúsi provokáciu. Situácia sa zdá byť bezvýchodiskovou. Perspektívy sú neperspektívne. No predsa musí existovať inštancia, ktorá dokáže čeliť súčasnému dianiu aktívnou iniciatívou činov a celkovo dôstojným stanoviskom. Ak by v časoch krízy neexistovala možnosť konštruktívnych a zmysluplných činov, bolo by ľudstvo osudovo predurčené k samodeštrukcii.

Zámena páchateľa a obete v posmrtnosti

Duchovná skutočnosť človeka je veľmi tajuplná a podlieha iným zákonitostiam než sú tie, ktoré prevládajú v pozemskom, zmyslami vnímateľnom svete. Tak ako existuje vnútorné a vonkajšie bytie, existuje aj neviditeľné a viditeľné bytie. Duchovný svet je príčinou a udáva smer ľudskej existencii. Každý jednotlivec je obdarený duchom a má tvorivý potenciál v zmysle dostupného myslenia, rozvíjajúceho sa cítenia a pre konanie uspôsobenej vôle. V inom zmysle by sme mohli povedať, že duch je bezprostredne spojený s otázkou rozvoja. Duch a rozvoj preto v histórií ľudstva patria k sebe.

V akom vzťahu je však pozemský svet k duchovnému? Aké mystérium žije skryté v kríze súčasného ľudského bytia? Aby sme získali dostatočný pocit pre súčasné okolnosti doby, musíme sa nevyhnutne zaoberať otázkou, že jednotlivec nemá len zodpovednosť sám za seba, ale že tiež istým spôsobom vyžaruje na svojich blízkych a že v neposlednom rade pôsobí na celý kozmos, to znamená na nadradenú skutočnosť. Táto otázka sa javí byť pre dnešnú dobu veľmi nezvyčajnou, keďže vo veľmi materialisticky určovanom spôsobe myslenia a cítenia nebýva predmetom záujmu.

Za zaujímavé však možno označiť obvyklé zákony, ktoré sa, ak ich napríklad pozorujeme z trestnoprávneho hľadiska, vyznačujú niekoľkými skutočne fundovanými odhaleniami. Dobrá zákonitosť pramení viac z vnútorného sveta ľudskej bytosti a preto by jednotlivcovi vôbec nemusela byť ukladaná ako pravidlo. Avšak také zákony, ktoré existujú vo vnútri ľudskej, cnostne založenej povahy, nie sú zatiaľ celkom dokonale uplatňované. Otázka viny sa z právneho hľadiska napríklad vždy týka vodiča, ktorý riadil a nikdy nie spolujazdca, ktorý síce bol prítomný na mieste, no len pasívne, bez pozornosti, a pritom rovnako aj on mohol mať oči na stopkách, aby nehode zabránil. Čím pasívnejší je dnes občan vo svete, tým menej je právne napadnuteľný. Na lenivosť a zanedbanie, na zbavovanie sa zodpovednosti a nedostatočné sociálne alebo láskou k blízkym naplnené zapojenie sa, nie sú žiadne alebo takmer žiadne trestné zákony. Táto zákonitosť, ktorá zodpovedá zanedbaniu nutnej povinnosti, sa však teraz v duchovnom svete jednoznačne zamení a človek bude vinný, že nesplnil svoje povinnosti na zachovanie a podporu morálky.

Keď sa raz človek odlúči od Zeme a jeho duša vstúpi do posmrtnej ríše, teda do kozmu, zažije sám seba od tela slobodným spôsobom, no takéto zažitie si ľudská myseľ dokáže predstaviť len veľmi ťažko a hypoteticky. Cvičenie vedieť si predstaviť, čím sme naozaj vo svojej duši a aké kapacity sú v nás rozvinuté, je mimoriadne cenné a bolo by dokonca potrebné, aby sa povýšilo na úroveň študijného odboru.³⁾Ku štúdiu o ceste duše po smrti pozri aj autorove dielo: Duchovná starostlivosť o zomrelých, Lammers-Koll-Verlag a prednášku Rudolfa Steinera: Pojednanie o technike karmy v živote po smrti, Vydavateľstvo Rudolf Steiner, Súhrnné spisy 140 Nasleduje príklad pre takú formu zažívania, ktorou možno prostredníctvom analýzy fyziologických procesov zakúsiť duchovnú skutočnosť. Človek sa napríklad môže zažívať v rámci slov, ktoré hovorí iný človek, môže ich reflektovať, hodnotiť, môže sa k nim vzťahovať, kritizovať, súhlasiť s nimi alebo ich odmietať. Predstava o tom, ako v beztiažovom priestore vnútorného ucha prebiehajú procesy vyvolané slovami, je nezvyčajnou. Vo vnútornej časti zvukovodu, v ktorom sa rozplynie akákoľvek vibračná oscilácia akustiky, prebieha skutočne istý druh mystéria. Slová viac neúčinkujú v zmysle akustickej oscilácie, ale ďalej vo svojich silách pôsobia len čisté obsahy. Ľudské vedomie sa počas pozemského bytia pociťuje prostredníctvom vzduchu a samotnej oscilácie dychu a získava tak veľkú časť zmyslového vnímania. Slobodne od všetkých týchto vibrácií, ktoré vzduch v každom momente aktivuje v zmysle pozemskej životnej sféry, existujú rozličné tiché cítenia a vnímania pravdy. Jemnejšiu stránku rozličných prejavov si však človek cení oveľa menej ako realitu, ktorú počúva vonku a ktorá sa mu každý deň potvrdzuje prostredníctvom sugestívneho opakovania. Duchovný svet, ktorý beztiažovo spočíva v človeku a ktorý možno spozorovať len prostredníctvom jemných cítení, sa preto javí ako teoretická, cudzo pôsobiaca skutočnosť v porovnaní s pozemskou, hlasno znejúcou scenériou. Napriek tomu ale ponúka duchovný svet, ktorý existuje v každom človeku a ktorý sa oživuje pomocou otázky rozvoja, kľúčové prístupy pre všetky možné procesy nastávania a premeny. Rozvoj a jeho pozitívne nasledovanie je v skutočnosti centrom, jadrom a zachovávajúcou silou, ktorá je daná vo svetovom tvorstve.

Keď duša pri fyzickom opustení tela prechádza do duchovného sveta, zažije nielen všetky tie činy, ktoré počas pozemskej existenciu uskutočnila, ale osobitým spôsobom zažije veľký bojový front všetkých tých činov, ktoré urobiť mala, no v dôsledku zanedbania ich nevykonala. V protiklade s pozemským svetom, v ktorom od jednotlivca nemožno požadovať, aby sa aktívne zúčastňoval na nejakom konaní, zameria sa teraz duchovný súd na všetky zanedbané konania a pozície. Ľudská duša zažije pasivitu ako skutočnú príčinu pre osudom predurčené, mocné zahalenie. Vzniká prostredníctvom príliš ľahkovážneho priklonenia sa ku sklesnutosti a pohodlnosti. Keď niekto nekoná, hoci by konať mal, aby nestratil svoju pozíciu morálne dobrého postoja, keď niekto zo strachu alebo zo zúfalstva nenapĺňa dôsledne podľa morálky svoj životný plán, vystavuje sa odcudzeniu a nevýslovným spôsobom posilňuje negatívne prejavy doby. Pokiaľ duša nesplnila svoje povinnosti vo vzťahu k spiritualite, morálke a zodpovednosti, spravodlivosti a vedeckej starostlivosti, zažije nedostatok vo svojom vlastnom jadre a práve v posmrtnosti zakúsi, ako veľmi týmito zanedbaniami nevedomky živila protichodné sily svetového tvorstva, teda takzvané zlo. Duša nevyhnutne speje do svojho vlastného bytostného stavu, ktorým je stav uväznenia v negatívne vyžarujúcom potenciáli svetového tvorstva.

Podľa pozemských zákonitostí môže každý, kto sa vyhýba zodpovednosti, prežiť ľahší a pohodlnejší život ako ten, kto si stanoví úlohu a v celom rozsahu prijíma jej dôsledky na svoj život a dokonca na svojich blízkych. V posmrtnej skutočnosti však naozaj možno rozpoznať zákon, že jednotlivec každým zanedbaním, ktoré vo vzťahu k svojmu rozvoju a možnej zodpovednosti, ktorú by mal v pozemskom živote uskutočňovať, ale z dôvodov pohodlného stiahnutia sa ju neuplatňuje, živí tie najnegatívnejšie vlastnosti sveta. Z praktického hľadiska to znamená, že páchateľ na seba nakladá menej viny ako ten, kto nekoná. Preto môže skutočne nastať prípad, že v akejsi rodine panuje násilie, manžel týra deti a manželka len potichu so sklesnutosťou a nedostatočným zaujatím postoja toto správanie prizerajúc sa toleruje. Duchovne videné, manželka sa vyhýba svojej zodpovednosti a týmto spôsobom podporuje agresiu páchateľa so vzrastajúcimi excesívnymi zvrhlosťami. Nekonajúci ale svoje zanedbanie zažije v posmrtnosti a svojou dušou vstúpi bezprostredne do agresívneho potenciálu. Stane sa ešte väčším agresorom v zmysle násilia, než kedy bol. Duša nekonajúceho sa prostredníctvom zanedbaného poskytnutia pomoci sama stáva agresívnou emóciou.

Ak s istým jemnocitnejším vnímaním pozorujeme spor medzi dvomi ľuďmi, v ktorom existuje nezúčastnená obeť a agresor, ktorý sa v rastúcej miere prikláňa k násiliu, môžeme pobadať prekvapivé súvislosti. V mnohých ohľadoch sa nezúčastnené a pasívne osoby zahrávajú s agresiami iných, podporujú ich a zažívajú sa v dôsledku svojho nižšieho sebavedomia v tichej a nepozorovanej mocenskej pozícií. Veľmi ľahko možno prstom ukázať na človeka, ktorého spoločnosť považuje za negatívneho, aby sme si v tichom stiahnutí sa predsa len zostali vedomí toho, že tento teraz pranierovaný človek mal možno o niečo viac odvahy, ako sme sami dokázali vynaložiť. Kedykoľvek si môže človek pod ochranou spoločnosti ľahkovážne povedať: chvalabohu, že ja som nešiel na front, lebo ak by som bol išiel, dnes by v novinách stálo moje meno a spoločnosť by ma zavrhla.

Čím viac jednotlivec zanedbáva konania, ktoré by boli potrebné pre morálku, rozvoj, spravodlivosť, krásu, sociálnosť a dôstojnosť, tým viac v zmysle duchovných zákonitostí posilňuje negatívne záplavy amorálnosti a bezcitnosti. Škody vo vzťahu ku kozmu a k ľudstvu nespôsobuje rozvinuté a vzpriamené ja človeka, ale zanedbané konanie v ne-ja a zbabelé stiahnutie sa zo života, ktoré v domnelej nádeji, že sa sám dokážem zachrániť v pozemskosti, vedú práve k prestúpeniu do takzvaného zla.

Rozvoj potrebuje odvahu k plnej pozemskej a spirituálnej zodpovednosti

Každý jednotlivý človek má duchovný život a podľa miery rozvoja svojich schopností môže utvárať budúcnosť kultúrnej existencie. Antropozofia, ako aj ostatné spirituálne hnutia, by mali zohrávať dôležitú úlohu objasňovania pravdy a rozvíjania spirituálnych obsahov, ktoré dokážu integratívnym spôsobom oživovať, udržiavať a obohacovať život. No je len málo tých, ktorí vnímajú svoju kapacitu k vybudovaniu hlboko založenej morálky a pohybujú sa na spirituálnej rovine. Čo alebo aké pôsobenie vzniká, keď ľudské vedomie vynaloží odvahu a realizuje najlepšiu duchovnú pravdu v bezprostrednom uskutočňovaní činov? Pre každú transfiguráciu je potrebné určité zanechanie väzieb a závislostí. Pozitívne reagovanie na novo prichádzajúci rozvoj pritom vyžaduje disciplínu, alebo inak povedané, oheň výdrže a vedenia, aby duch nepôsobil len parciálne, ale univerzálnym spôsobom.

Istá osoba zažívala obsahy duchovného školenia ako mimoriadne obohacujúce a zdravie podporujúce pre svoj celkový osobný život. Potom čo u nej nastalo vyliečenie sa zo sklerózy multiplex, ťažkej nervovej choroby v už povážlivom štádiu, stála pred ňou otázka ďalšej zodpovednosti. Počas školenia získala mnohé hodnotné učebné kroky a pre budúcnosť cenné, nové obsahy vzdelávania. Potom ako bezpečne dospela do stavu zdravia, stiahla sa táto osoba úplne späť zo zodpovednosti v tom zmysle, aby získané obsahy ďalej sprostredkovávala iným. Po 15 rokoch od vyliečenia zomrela, avšak na inú chorobu. V nenaplnení svojej vlastnej pasívnej existencie napokon rezignovala na to naučené a nielenže ho odopierala iným, ale začala ho pred priateľmi a známymi znevažovať. Zjavným sa stal jej príklon k postoju popierania ducha. Samotné vyliečenie ju celkovo postrčilo späť a ona nasledovala pocit pasivity a zanedbávania.

Už počas života vychádzala z tohto vyliečeného človeka, ktorý však nebol ochotný urobiť zo svojho vyliečenia nič naviac, vysávajúca a nepríjemná sila. Známi, ktorí ho počas trvania jeho veľmi egoistickej existencie v popieraní ducha navštívili, pobadali, že v jeho prítomnosti oslabli a vnímali nesúlad, ktorý im dokonca dával pocit, že on sám je so svojím vyliečením sa nespokojný a vedie pomocou klamstiev a schválností istú hru proti akémukoľvek rozvoju. Po odlúčení sa z fyzického tela prešla jeho duša do kozmickej existencie a spojila sa so všetkými tými silami, ktoré dnes vysoko štylizujú korona klamstvá. Jeho duševná kapacita bola prostredníctvom zanedbávania nutných povinností v tej najvyššej možnej miere zredukovaná a teraz musí slúžiť, dá sa povedať, mocnostiam podsvetia alebo nevykúpeným duchovným pohnutiam, ktoré majú podobne ako omyly v svetovom tvorstve prechodný dôvod existencie. A v mieste, kde táto osoba žila, bolo zriadený centrálny riadiaci orgán pre európske korona záležitosti.⁴⁾Angela Merkelová otvorila dňa 1. 9. 2021 spolu s generálnym riaditeľom WHO, Tedrosom Adhanom Ghebreyesusom tzv. WHO Hub pre pandemickú a epidemickú inteligenciu v Berlíne, ktorý má slúžiť ako „globálne centrum pre objasňovanie pandémií a epidémií“. Ako odôvodnenie pre výber sídla udáva Angela Merkelová, že „tu spolupôsobia mnohí významní aktéri z oblasti zdravia a digitalizácie. Pritom mám na mysli samozrejme Charité a Inštitút Roberta Kocha, ale rovnako tak aj Inštitút Hassa Plattnera.“

Jednotlivec môže prostredníctvom sily svojho tvorivého potenciálu pôsobiť na svoje okolie a svojich blízkych zväzujúco alebo vykupujúco. Keď sa v rozprávkach hovorí o ukradnutí duše, žije v týchto vyjadreniach reálne pozorovanie, ktoré sa vyjadruje v tom, že existuje veľa ľudí, ktorí sa kvôli svojej nedostatočnej odvahe pre rozvoj a popieraniu spirituality negatívne obsluhujú zo svetového tvorstva. Čím viac niekto neguje rozvoj, tým viac kradne kozmu tú substanciu, ktorú možno označiť ako duševné svetlo a duševnú silu. Rastlina nedokáže Slnku ukradnúť dušu. Človek však pre stratu svojej vlastnej zodpovednosti a pre zanedbávanie rozvoja dokáže viazať svetelné sily v podobe životných síl a uzavrieť ich v telesnej sfére ako vo väzení. Ľudia, ktorí veľa dostali a ktorí svoju kapacitu nedali k dispozícií ľudstvu a všeobecne rozvoju budúcnosti v zmysle nárastu morálky a bádania, nie sú len pasívni, ale priam slúžia amorálnosti a útokom smerom k úpadku kultúry. Čím viac sa spirituálne osoby nechávajú označovať za spirituálne a nasledujú vieru, že nie sú spôsobilé k transfigurácií zlého na dobré, tým viac kradnú každý deň kozmu najcennejšiu substanciu lásky. Poväzujú životné sily do pozemskej sféry a duchovne videné, sú ako čarodejníci, ktorí bez toho, aby o tom vedeli, zaklínajú rozvoj do matérie, čím ho robia neprístupným pre ľudstvo.

Nie sú však len negatívne príklady, sú aj pozitívne. Ľudia, ktorí nasledujú pozitívny ideál a tento účinne presadzujú, sa väčšinou najmenej sťažujú na rozličné nedostatky v kultúre. Vo svojom vnútri možno revoltujú proti neprávostiam a klamstvám. Ich úsilie smeruje k tomu, aby podľa istých princípov s vytrvalým úsilím realizovali najlepšie ideály, aké sú len dostupné v ľudskom dosahu.

Z týchto duší žiari počas života veľká sila, ktorá obohacuje kozmos a je to rovnaká sila ako tá, ktorá po ich odlúčení sa od tela bude spätne žiariť na ľudstvo ako hviezda. Oni nezaklínajú tvorivé sily a neviažu ich na hmotu, ale odklínajú ich, oslobodzujú ich a poskytujú nové životné sily so svetlým odleskom nádeje. Tieto veľké duše sa dnes so svojím už rozvinutým vedomím nachádzajú v slobodnom a neviazanom pozemskom stave. Keďže sú prostredníctvom sily svojho rozvoja a svojho praktického spirituálneho porozumenia nezávislé, môžu rozmnožovať svetlo Slnka a poskytovať nádej sebavedomia, sebapôsobnosti a sebaurčenia pre blízkych. Ostávajú napriek často namáhavému životu slobodní od pozemskej sféry. Hoci sa ich veľmi blízko dotýka a zarmucuje ich dobové dianie s klamstvami a podvodmi, prevažuje práca k vypracovaniu budúcej, reálnej a univerzálne platnej vízií.

Sama Angela Merkelová už celkom zanedbala možnosť poskytnúť ľudstvu k dispozícií seba a svoj obsahový potenciál, ktorý by ako vedkyňa mala mať. Aká veľká katastrofa vyžaruje z človeka, ktorý bez obsahu a bez vlastného odvážneho postoja k pravde počas svojho života zastáva vysoký úradu? Namiesto spolkovej kancelárky musia iní ľudia myslieť ideály a keď to robia bez toho, aby polarizovali, odsudzovali alebo zanevreli, vznikne nová rovnováha. Tvorivá sila človeka nesmie byť ani vzhľadom k omylom v žiadnom prípade popieraná.

Veľmi pozitívnym dojmom pôsobí príklad, ktorý sa udial v nedávnych rokoch. Muž zomrel následkom tragického osudu. Až do poslednej hodiny svojho života ostal verný svojim ideálom, povinnostiam a svojej vízií. Počas života však musel znášať veľkú neprávosť a bol mnohými neprávom negatívne očierňovaný. Dimenzia, ktorú zaujal po smrti, je však veľkolepá, pretože posilňuje u mnohých jeho známych a priateľov kapacitu srdca v schopnosti vnímania, lásky a povznesení seba samých nad hranice zla. Duševná a životná sila, ktorá vyplýva z tohto odvážneho postoja, pôsobí dokonca ozdravujúco na cievy a funkcie srdca. Potom čo bol oddelený od fyzického tela a duša prešla do kozmu, dokázal sa spojiť so slnečnými silami naplnenými múdrosťou a dnes vyslovuje určité posolstvo v tom zmysle, že voči tomu negatívnemu netreba neustále bojovať, ale že aj počas pretrvávania negatívneho by sa mali nezávisle rozvíjať morálne hodnoty a cnosti.

V trestnom práve existuje paragraf o zanedbaní poskytnutia pomoci. Napríklad lekár, ktorý utečie z miesta nehody, preberá na seba ťažšiu vinu ako nestranný okoloidúci. V duchovnom svete takýto paragraf známy z pozemského sveta neexistuje, ale existuje zákon rozvoja. Zanedbania, ktorými sa niekto počas pozemských dní previní, bez ohľadu na to, z akého dôvodu to spraví, ho posúvajú do sféry temnoty a zla. Nezostáva však len sám akoby poviazaný do tejto sféry, lež žiari takýmto svetlom na zem a viaže ďalšie duše v spätnom pôsobení k hlúposti a amorálnosti. Konanie v nerozvážnosti voči dôsledkom je preto väčšinou menej zlé, ako zanedbávanie uskutočnené zo stiahnutia sa a strachu vo vzťahu k nevyhnutným rozvojovým povinnostiam.

Zanedbávaním otázky rozvoja ku zrelosti, múdrosti a spiritualite sa z ľudí stávajú zlodeji duší a tak, ako sa v kozme strácajú duševné svetlo a duševná sila, v rovnakom zmysle dnes ľudia vzájomne bojujú cez polarizácie a konflikty a kradnú si navzájom zdravie a mier. Disciplína a odvaha k rozvoju by naopak reprezentovali schopnosti človeka a uvoľnili by najväčšiu silu, ktorú dnes potrebuje svetové tvorstvo. V tomto zmysle sa však musí človek sám prekonať a obetovať svoje malicherné emócie, aby nastolil krásu pre morálku a aby vzrástla vážnosť jeho ja (jeho samého).