Dôstojnosť – ako ju možno dnes znovu zažívať a rozumieť jej?

Originál článku bol zverejnený 11. septembra 2020

Článok Heinza Grilla

Dôstojnosť človeka je nedotknuteľná. Je povinnosťou každej štátnej moci rešpektovať ju a chrániť. (Čl. 1 nemeckej ústavy)

Taliansky základný zákon (ústava) znie inak ako nemecký: L’Italia è una Repubblica democratica, fondata sul lavoro (Článok 1; v preklade: Taliansko je demokratická republika, ktorá je založená na práci). Do stredobodu je teda menej postavená dôstojnosť človeka než aktivita v zmysle práce. Táto by mala byť ale slobodne zaistená prostredníctvom demokracie a získava čestné zázemie.

Nie je dôstojnosť najvyššou povinnosťou každého jednotlivca, ktorý je obdarený myslením a ľudskými pocitmi? Dá sa očakávať od štátu, ktorý každým dňom rozličnými porušeniami humánnych a inteligentných zákonov demonštruje svoju neschopnosť a ktorý nepripúšťa žiadne demokratické rozhodovanie, zaistenie a zachovávanie dôstojnosti? Zo strany štátu nemožno očakávať žiadny väčší zmysel pre česť. Jednotlivec sa viac nemôže spoliehať na štát, lebo ten je stratený so svojimi skutočnými, kultúrnymi, duchovnými a estetickými potrebami. Dôstojnosť v žiadnom prípade nemožno očakávať od aparátu, ktorý stojí pod ekonomickým a sociálnym tlakom a ktorý reprezentujú vedúci predstavitelia túžiaci po uznaní, ale pritom dostatočne neovládajúci svoje odborné oblasti. Javí sa, že dôstojnosť štátneho systému v posledných rokoch značne utrpela. Časy, keď sa občan môže spoliehať na úrady, sa zdajú byť za nami. Človek dnes potrebuje viac vlastného vedenia, sebaurčenia, vlastnej zodpovednosti a musí sám reprezentovať štát zo svojho vlastného samostatného sociálneho potenciálu. Mal by tiež znovu nadobudnúť spiritualitu, ktorá mu je takisto upieraná. Nie je vari každý občan vyzývaný k väčšej zodpovednosti vo vzťahu k pravde a k samostatnému zaujatiu stanoviska, keď úrady nedokážu ponúknuť vlastné návrhy a prostriedky pre informovanie a pre spravodlivosť?

Dôstojnosť možno vnímať ako tú najvyššiu schopnosť ľudského naplnenia. Môžeme sa ju však naučiť prakticky „skloňovať“, resp. uplatňovať, čím môže vstúpiť aj do jednoduchých oblastí životnej praxe. Vo vzťahu k práci a ku konaniu, ktoré sa viac zdôrazňujú v Taliansku, možno slovo „dôstojnosť“ pochopiť ľahšie. Otázka, čo je dôstojné konanie, bola položená už 3000 rokov pred Kristom v Bhagavad Gíte. Tento spis, ktorý je bibliou východu, vypracováva napríklad v tretej kapitole otázku, kedy konanie vedie k oslobodeniu a k úspechu a kedy naopak vedie k uväzneniu a k nezdaru.¹⁾ V 9. verši 3. kapitoly sa uvádza, že každé konanie, ktoré sa deje bez obete, vedie k väzbám. Bhagavad Gíte možno ľahšie porozumieť, keď za slovo obeť v kontexte dosadíme slovné spojenie zmysel pre česť. Rovnako je možné tomuto dielu veľmi dobre a nadnábožensky porozumieť, keď namiesto mena Krišna použijeme pojem myšlienka ako duchovná inštancia. Každý verš získa týmito modifikáciami logický význam. Doslovne možno dielo Bhagavad Gíta preložiť ako „pieseň pána“ alebo neutrálne označiť ako pieseň ducha, myšlienky.

Keď človek ide dnes na demonštráciu a súhlasí s prejavmi, ktoré prednášajú väčšinou vskutku znamenité osobnosti, vyvstáva ešte otázka, či ako takzvaný radový demonštrant dokáže dostatočne samostatne myslieť tie hodnoty, ktoré sa vyslovujú a navrhujú pre budúcnosť. Súčasne sa od každého účastníka očakáva overujúce porovnávanie slov s dianím doby; to je okolnosť, ktorou sa dá predchádzať silnému skupinovému podriadeniu sa pod vedúcu osobnosť. Nie je naozaj dnes už načase, aby sa každé jednotlivé ľudské indivíduum vydalo na vysoký vrchol dôstojnosti, ktorá je v ústave zakotvená tak veľmi paušálne? Možno budú niektorí pozerať na tento vrchol len zvonka a iní sa odvážia k prvým krokom. Niektorí uvažujú, či by na tento vrchol nešla lanovka. Každopádne cestu k dôstojnosti nemožno zdolať bez vlastného výkonu a práce.

Je predurčené na neúspech, keď je dôstojnosť a jej stráženie požadované od štátneho systému, kým vo vlastnom vnútri vedomia nedospieva pomaly a isto k rozvoju. Akékoľvek požiadavky na systémy alebo na tretích ostanú nezodpovedané, alebo vyvolajú protichodné, polárne reakcie, pokiaľ samé nevyžarujú zo správneho postoja a vypracovanej dôstojnosti slobodnej od polarít. Je zákonom ľudstva, že úspech konania je zaručený vtedy, keď sa toto konanie deje s vnútornou zrelosťou a najhlbšou pravdivosťou duše.

Dôstojné konanie nasleduje prikázanie čestnosti. Ako jednoduchý materiálny príklad pre ilustráciu: nemožno predávať za veľa peňazí produkt, ktorý nemá adekvátnu protihodnotu. Lebo kto draho predáva bezcenný tovar, vytvára väzby pre seba, aj pre iných. Predavač, ako aj kupujúci vstupujú do nevyhnutnej a neslobodnej vzťahovej väzby.

Čestné konanie sa nedeje bez rozhodnutia. Z osobných skúseností môžem smutne uviesť, že vždy znova zažívam ako ľudia v pasívnej poslušnosti nasledujú moje slová a sami si o nich netvoria vlastný názor a rozhodnutie. Ako môže niekto dospieť k dôstojnému skutku, nech by ním bola len jednoduchá služba, ako napríklad zapožičanie auta, keď ho urobí len z poslušnosti a nie z jasného rozhodnutia sa pre zmysel tohto činu?

Dôstojné konanie možno študovať na základe ďalších atribútov. Nie je egocentrické, materialisticky poviazané, ani pasívne alebo emocionálne. Stojí vo vzťahu k ostatným a zásadne napĺňa vyššiu disciplínu. Čašníka by urazilo, keby si hosť v reštaurácií sám mal priniesť soľ z kuchyne a on by sa tak vyhol svojej povinnosti pohostinného obsluhovania. Pre dôstojný čin je dôležitá vlastná pozícia a zachovávanie pozície ostatných. Kde tieto dnes existujú? Ako sa dajú myslieť a rozvíjať?

Ďalej by malo konanie, ktoré raz začalo z múdreho rozhodnutia, dospieť k svojmu najlepšiemu možnému záveru. Dôstojnosť činu vyžaduje výsledok a tento má byť pekný a integratívny. Práca, ktorú druhému odovzdávame hotovú len spolovice, vyvoláva deficity v energetickej zásobe a obaja, tak ten, kto ju odovzdáva nedokončenú, ako aj ten, kto ju musí prevziať, si odnášajú do pracovných vzťahov nepotrebné ťažkosti. Väzby vznikajú tiež prostredníctvom konaní, ktoré nie sú uskutočňované z dostatočného vlastného rozhodnutia, z hľadania pravdy, vytrvalosti a vzťahovej integrity.

Práve tí, ktorí idú na demonštráciu, sa môžu zaoberať s obsahom a s témou, ako čestný čin vyžaruje do sveta a ako nadchýna svojou krásou. Od každého jednotlivca by mohol vyžarovať impulz sily prostredníctvom prvotného rozvoja dôstojnosti v ľudskom potenciáli. Jednotlivec môže svetové tvorstvo napĺňať silou, a keď je to pravda, a to veru pravda je, že každý dôstojný čin môže priamo alebo nepriamo zmeniť svet, tak kladie základ pre 1. článok ústavy.

Keď sa demonštrácie neustále konajú pod tlakom a záťažou a sú dokonca zakazované, musí jednotlivec napriek tomu pracovať na svojom vnútri a rozvíjať dôstojnosť pre seba a pre svoje najbližšie okolie. Konanie uskutočňované s úctou a pravdivosťou poskytuje najlepšiu príležitosť pre efektívne presadzovanie slobody. Najlepšie je začať s touto vlastnou aktivitou okamžite a každý deň pozorovať, ako sa v konaniach vo vzťahu k blízkym prejavuje úcta. Vlastné ja sa spája s väčšou témou a úcta s istotou ovplyvní ďalšie napredovanie v rozvoji.²⁾ Konania ako urážanie a prenasledovanie tretích, aké vznikajú pri Marianne Munich a jej konšpiračnom kruhu, alebo prudké útoky na parlament, by sa svojím významom museli pominúť do ničoty, ak by sa v každom človeku vzpriamila táto dôstojnosť prostredníctvom praktických a starostlivo zvolených činov. Vylučovať ľudí, urážať ich, spôsobovať im choroby alebo provokovať – nič z toho sa nemôže diať pri čestnom postoji. Kultúra by sa obnovila. ³⁾ Rozvoj praktického porozumenia a ako ho možno jednotlivo používať, by boli vhodné obsahy pre demonštrantov, aby dospeli ku skutočnému umeniu demonštrovať. .